Vyrážali sme vo štvrtok 6. septembra na tradičné miesto stretnutia - odpočívadlo Zeleneč. Ráno nás čakalo nabalené Varadero, ktoré bude musieť zastať ťažkú úlohu miesto nášho obľúbeného ST-ečka. Počasie nebolo najlepšie, ale ešte nepršalo. Na miesto stretnutia sme napriek silnému nárazovému vetru, ktorý s nabalenou morkou značne cvičil, dorazili presne. Toto naše dodržanie termínu však nemal kto oceniť. Peťo s Renčou viac ako hodinu meškali, a to, že som prišiel presne, mi aj tak neverili. Krátke pozdravenie, jedna káva a sadáme na motorky. Dnešný cieľ cesty bola Postojna a chýbalo nám ešte takmer 600km. A aby sme to nemali jednoduché, tak nám hneď v Bratislave začalo pršať, takže na rad prišli dažďovky. Cez colnicu sme prešli hladko, kto by sa už len zapodieval so štyrmi premáčanými panáčikmi od Michelinu, ktorých sme pripomínali. Celú našu ďalšiu cestu sa len striedal slabý dážď so silným, vietor sa nestriedal, ten fúkal stále a po rovnej ceste to vyzeralo akoby ani neplatili fyzikálne zákony, v takom zaklopení sme išli. Takto som si ozaj tú satisfakciu nepredstavoval. Spŕšky spod kolies kamiónov nás oblievali takým množstvom vody, až sa mi zdalo, že pred každým kamiónom stojí niekto s vedrom v ruke a nemá žiadnu inú robotu, len ma čo najlepšie trafiť. Podchvíľou vietor metal s motorkou a do toho som si akurát mohol spievať "Singing in the rain". Nič iné ma v tej chvíli nenapadlo. Celá cesta ubiehala po diaľnicach, za ktoré sa v Slovinsku platí. Teda platili sme aj za úsek, ktorý sa len staval a prechádzali sme vedľa neho. To sa im potom ten kapitalizmus buduje.

Asi 40 km pred Postojnou prišlo vyslobodenie. Dážď razom ustal a na obzore sa zjavila dúha, za ktorou nás čakalo už len zapadajúce slnko. Nocľah sme si našli už za tmy. Trojposteľová izba bola ideálna a poskytla aj priestor na vysušenie mokrých vecí. Večer sme trošku podebatovali so starším izraelským párom z vedľajšej izby spoznávajúcim Slovinsko - o cestovaní , kultúre, náboženstve....

Na dnešný deň sme mali jediný cieľ - nalodiť sa. Keďže do Terstu to bolo asi 40km a loď odplávala o druhej, mali sme ešte dosť času prezrieť si hrad v Postojnej, ktorý je skutočne unikátne umiestnený do skalnej steny. A nás, motorkárov, potešila aj úzka kľukatá prístupová cesta, ktorá bola po včerajšom diaľničnom maratóne, zasa možnosťou zajazdiť si.

Zvyšná cesta do Terstu prebehla hladko, čo sa už nedá povedať o nájdení prístavu. V premávke plnej samovrahov na skútroch, predbiehajúcich nás z oboch strán v úzkych uličkách asi 100km rýchlosťou, bolo veľmi ťažko odbočiť podľa tabúľ, ktoré boli zvyčajne umiestnené tak, že sme síce zistili kam máme ísť, ale odbočiť už zaručene nie. Nakoniec nachádzame "nástupište" spoločnosti ANEK LINES, ktoré zíva prázdnotou. Na rozdiel od colnej zóny, ktorú sme omylom navštívili a za asistencie karabinierov vzápätí opustili. Kupujeme lodné lístky, pričom ma poteší, že som platil o 80DM menej ako Peťo. No hold, oplatí sa mať manželku, ktorá sa ešte zmestí do kategórie „youth“. V rámci úsporných opatrení kupujeme lístky len na palubu, ktorá sa stane nasledujúcich 22 hodín našim domovom. Pohľad na ten kolos, pripomínajúci plávajúci sídliskový panelák, nás nejako podvedome núti vytiahnuť balíček s liekmi a naordinovať si konskú dávku Kinedrilu. Takže sme sa rozhodli nalodiť aj keď do odchodu ostáva ešte takmer hodina a pol. Vchádzame do podpalubia, ktoré vyzerá ako rozsiahle podzemné garáže. Parkujeme na vrchnom poschodí a priväzujeme motorky o zábradlie. Ach, prečo len to Varadero nemá hlavný stojan! Z motoriek berieme veci na spanie a potraviny, pretože k motorkám sa už počas celej plavby nedostaneme. Loď je úplne prázdna, a tak v zadnej časti pri vypustenom bazéne nachádzame prázdne lavičky pod prístreškom, ktoré sa nám javia viac ako vhodné na prespanie. Prežívame eufóriu prvej cesty loďou, detskú radosť z každej novej maličkosti, ktorú objavíme. Toto však netrvá dlho, vďaka nedávno požitému kinedrilu, ktorý nás všetkých po chvíli nekompromisne uspal. Po poobednom spánku sme zabíjali čas na lodi, ktorý sa strašne vliekol. Najedli sme sa z vlastných zdrojov, lebo jedlo na lodi bolo drahé a zapili to becherovkou od Peťa. Náš strach z morskej choroby sa ukázal ako neopodstatnený, pretože loď sa ani trochu nekývala, takže ryby zostali hladné. Večer nás čakal prekrásny západ slnka za šíre more. Kúpili sme si ešte nejaké to pivo a keď zavreli bufet, išli sme spať.

Ráno sme vstávali keď otvorili bufet a pustili muziku. Po ľavoboku sme mali albánske brehy, ktoré tvorili majestátne vrchy prudko sa zvažujúce do mora a už naoko táto krajina pôsobila veľmi nehostinne a pusto. Po absolvovaní raňajok a rannej hygieny sme už vchádzali do Gréckych vôd, čo sme zistili podľa ostrova Korfu na pravoboku. Rozhodli sme sa určiť našu dnešnú trasu. Po podrobnom preštudovaní mapy sme sa rozhodli ešte dnes dosiahnuť Peloponéz - cieľ našej cesty, konkrétne prístav Patra. To už lodný rozhlas hlásil, že sa blížime do prístavu Igumenika a môžeme ísť k motorkám. Nie že by sme mu rozumeli. Kvalita strašná proti tomu sú aj naše mestské rozhlasy HiFi trieda, ale všetci helmuti už boli pobalení a začali odchádzať. V podpalubí sme odviazali nášho miláčika (teda môjho, manželka je stále zamilovaná do ST-ečka), navliekli sa do kombinéz, opustili trajekt a začali ukrajovať prvé kilometre po gréckych cestách. Prvé čo nás zarazilo, bola kvalita asfaltu, ktorú by som si v členskej krajine EU predstavoval trochu inak, ale nevadí. Varadero sa s tým vysporiadalo bez problémov, akurát Peťova XJ sem-tam cvakla tlmičmi na doraz. Po asi dvoch hodinách nám celkom slušne vyhladlo, tak nastal čas na odskúšanie miestnej kuchyne. Zastavili sme pri jednom grile vedľa cesty. Po počiatočných komunikačných problémoch, tá naša slovenčina sa moc na gréčtinu nepodobá a navyše pán domáci nevedel ani nemecky, ani anglicky, ani rusky, sme mu na servítky nakreslili od prasaťa, cez kravu až po zeleninu všetko, pričom sme vydávali zvuky patriace k jednotlivým zvieratám. Nakoniec sme si čosi objednali a čakali čo nám prinesie. Naše interpretačné schopnosti slávili úspech. Každý dostal to, čo žiadal a navyše skutočne chutne pripravené. Ďalej sme pokračovali na Prevezu, v ktorej sme nemohli nájsť orientačné tabule a zistiť ako ďalej. Po spýtaní sa asi troch chodcov, z ktorých nás každý poslal na opačnú stranu, sa držíme rady toho posledného, pričom asi po hodine jazdy zisťujeme, že sme tak 60km z trasy v meste Arta. Nevadí, z Arty totiž vedie celkom jasná cesta až do Patry. Tesne pred Patrou dobiehame maníka na ZX 10. To už je vidieť prieliv medzi pevninou a Peloponézom, kde sme podľa Peťa mali nájsť most: Ešteže som sa rozhodol nasledovať tú ZX 10, ktorá nás priviedla do prístavu a pomocou ferry boatu sa prepraviť na druhú stranu. Na lodi som sa dal s Grékom do reči. Tiež cestovateľ, minulý rok bol na Nord Kappe a mal za sebou viaceré krajiny ako napr. Turecko, Jordánsko a iné. No a hlavne som sa dozvedel, že keby sme sa spoliehali na ten most, čo o ňom Peťo hovoril, hľadali by sme ho tam ešte asi aj teraz. Po vylodení sme kúpili čerstvé pečivo a začali hľadať kemp, čo nebol problém. Problém bol v tom, že kemp čo sme našli bol zatvorený a otvoriť ho mienili až v máji 2002. Chvalabohu kúsok ďalej sme našli malý miestny kemp, s výborným zariadením a ešte lepšími cenami. Zobrali sme si dva bungalovy, vybalili, zjedli čosi zo zásob a išli na víno do miestnej taverny.

Ráno sme sa rozhodli dnešný deň venovať kúpaniu, a tak sme odchod presunuli až na ďalší deň. Plážou pod kempom sme boli trochu sklamaní, čistotou mora a pestrosťou života pod vodou táto oblasť vôbec nemohla konkurovať Chorvátsku. Ale chceli sme si oddýchnuť a strávili sme tu celý deň. Večer sme sa rozhodli preskúmať prístavné mesto Patra a ja už aj vybrať nejaké peniaze, lebo v hotovosti som mal málo a spoliehal som sa na kartu. To som asi nemal robiť. Po skúsení asi troch bankomatov, čo boli všetky v meste, mi vždy bolo oznámené, že táto transakcia momentálne nie je možná. Najkrajšie na tom bolo to, že Peťovi karta fungovala. Uvedená skutočnosť značne prispela k mojej nervozite, preklínal som deň keď som vstúpil do banky a rozprávky o nepotrebnosti peňazí ako platidla, a že s kartou vám peniaze nikto neukradne. Keď ste ale v cudzine, nemusíte sa k nim dostať ani vy. Začali sme prepočítavať Peťove peniaze a vymenil som aj 100 USD schovaných pre prípad núdze a tvorili sme záchranné plány. Potom som sa trošku ukľudnil, lebo Peťo bol vybavený skutočne zodpovedne. (Peťo bol celkovo prípad zodpovednej prípravy, a to vo všetkých smeroch), takže dokonca sa znova išlo na večeru, ktorú zatiahol. V noci moje nervy potrénovali ešte dvaja mladíci, ktorí si o tretej v noci rozhodli poprezerať naše motorky a robili pri tom rámus, teda vlastne len nepatrný šuchot , ktorý ma ale zobudil. Vyletel som z postele, odhodlaný brániť svoj majetok, no ale s nohami v spacáku sa beží asi ako s gaťami na pol žrde a ešte horšie sa preskakuje skrinka. Takže pokiaľ som sa pozbieral zo zeme, našiel kľúč a vyšiel von už nebolo proti komu. Takže som skontroloval celý kemp a zistil, že aj kempová brána je zatvorená. Ale aj tak som ostal nervózny a v bungalove som premiestnil posteľ tak, aby som spal v sede a videl na motorky. Ráno sa všetko vysvetlilo. Boli to údržbári, ktorí opravovali v kuchynke zariadenie.

Nasledujúci deň mal byť v znamení kultúry. Smerovali sme na Pyrgos po pseudo diaľnici, ktorá síce mala po dva pruhy v každom smere, ale asfalt tu kládli asi rovno na ujazdenú hlinu. Po 40km sme odbočili na Olympiu, prvý z cieľov našej cesty. Toto malé turistické mestečko si ma celkom podmanilo vďaka bankomatu, ktorý zobral moju kartu a dokonca transakciu aj zrealizoval. Celí natešení, sme hneď polovicu peňazí minuli v obchodoch so suvenírami. Aby sme však neboli ako kultúrni barbari, vydali sme sa na archeologické nálezisko. Bolo práve poludnie, keď sme vychutnávali krásy starovekej Olympie. Slnko tak pražilo, že v kombinéze som sa cítil ako v hriankovači. Keď sme sa vrátili k motorkám, mal som pocit, že som prešiel 20 kilometrov. To teplo sa nedalo zniesť. Bezpečnosť - nebezpečnosť motogate som vyžmýkal a nahradil rifľami. Dohodli sme vyraziť z mesta a nájsť nejaké posedenie a niečo pojesť. No už ten prvý bod bol dosť ťažký. Orientačné tabule boli len veľmi riedko a ešte aj písané všelijakými lambdami a betami, ktoré sme len s obtiažou lúštili. Po štvrtom kolečku mestom, sme sa rozhodli intuitívne a na počudovanie ešte aj správne a smerovali sme do peloponézskeho hornatého vnútrozemia. Peťo asi zabudol, že sme všetci hladní, a míňal jednu tavernu za druhou. Keď už som mal z toho skutočne nervy, lebo môj tráviaci trakt je chúlostivá záležitosť a nedopriať mu, čo mu patrí môže mať nedozierne následky, radšej som ho predbehol. To sme už však stúpali do vrchov, kde nebol po reštauráciách ani náznak. Môj žalúdok sa už ozaj razantne hlásil, a tak som si ani nevychutnal nádhernú cestu plnú zákrut, vedúcu rozmanitou hornatou krajinou. Ale kto čaká, dočká sa, a tak aj my zastavujeme pri plote s nápisom Gril. Vošli sme na peknú terasu s ešte krajším výhľadom na okolitú prírodnú scenériu, ktorú dotváralo šteňa neidentifikovanej rasy olizujúce hlavu malej mačke. Na tú dvojicu bol pohľad ako z gýčovej pohľadnice. Moju manželku to úplne dostalo, a to tak, že si spomenula, ako som jej pri kúpe Varadera sľúbil protihodnotu psa.

Takže vzduchom preletela otázka: "Žeňooo, kedy si už konečne kúpime toho psa??!" Do konca dovolenky som už len vymýšľal dôvody, prečo ešte nie a že ešte nie je ten správny čas, že najprv musím spraviť plot atď. Z tejto debaty ma chvalabohu oslobodila milá teta čašníčka, kuchárka a majiteľka v jednej osobe. Po skúšaní všetkých možných rečí a úplnej bezmocnosti sa dohodnúť niekomu vypadlo z úst slovo pizza. Tetuška zmizla ako džin a vzápätí sa zjavila s fantastickou obrovskou pizzou. Aby nám dokázala, že ozaj čaruje, zjavila sa znovu s hnusným vysokým účtom. Jedlo nám však vrátilo psychickú pohodu a dobre naladení sme pokračovali ďalej. Cesta viedla po úbočiach hôr a jedna krásna scenéria nasledovala za druhou. Nedalo sa to ani fotiť, to by sme stále stáli. Cesta mnohokrát viedla po takých strmých úbočiach, že pohľad dolu začínal byť pre mňa (čo sa postavím na stoličku a krúti sa mi hlava), ozaj nepríjemný a podvedome ma to ťahalo na opačnú stranu cesty. Ako sme stúpali vyššie menil sa aj charakter krajiny a zalesnené svahy boli stále častejšie bez vegetácie a nakoniec prechádzali v holé skaly. Pri Apolónovom chráme, druhom cieli našej dnešnej etapy, nás však čakalo sklamanie. Chrám vo výške 1200 metrov nad morom bol pod stanom doslova a do písmena. Kvôli rekonštrukčným prácam bol celý pod obrovským šapitó. Počasie tu bolo výrazne chladnejšie ako pri mori, kľudne sme vydržali aj v bundách. Keďže sa zvečerievalo, rozhodli sme sa, už len priamo ísť do cieľa našej cesty Kalamaty. Lenže slovo priamo určite nie je na mieste. Úzka cesta sa ešte nekonečné kilometre kľukatila po úbočiach, navyše sa bolo treba uhýbať voľne pasúcim sa kozám a netriafať lajná, z ktorých sa neskôr vykľuli korytnačky. Takže naša rýchlosť málokedy prevýšila 60 km/h. Nikdy by som nepovedal, že sa budem s motorkou tešiť na rovinu, ale akonáhle som zbadal mierne, nekonečne dlhé a rovné klesanie, mal som radosť ako z výhry v milionárovi.

Do Kalamaty sme dorazili večer a rozhodli sa nájsť kemp kúsok ďalej. Ten kúsok, bol kúsok, ale možno tak vzdušnou čiarou podľa mapy, realita bola ďalšia hodina a pol jazdy kľukatou cestičkou za tmy. Z rutinného jazdenia ma vytrhla len sanitka oproti a po pár metroch zrazené auto s BMW-RT. Bolo tam dosť ľudí a radšej ani nezisťujeme, čo sa stalo a len ozaj pomalým tempom pokračujeme ďalej. Dorážame do mestečka Kardamili a snažíme sa ubytovať. No nemôžme nájsť kemp. Všetky domy poskytujúce ubytovanie boli zavreté, nemali hostí. V jednej záhrade sme zbadali stáť Afriku a malé F-ko od BMW, tak tam skúšame šťastie. Smola, tentoraz zasa všetko obsadené. No aspoň nám poradili ako nájsť kemp. Stany už staviame za úplnej tmy. Kemp nemal vôbec osvetlenie a navyše na celkom presušenej hline sa nedali zatĺcť kolíky. Tak sme túto operáciu vynechali. Dokonca ani super pripravený Peťo nemal čím zatĺcť, hoci ho napadlo miesto tenkých hliníkových kolíkov zobrať klince po ktorých sa dá tresnúť bez toho, aby sa ohli. Nóóóo, ale muselo by byť čím. Ešte sme si skočili na jedno pivo a po minulej noci strávenej "strážením" som konečne išiel spať. Ale môj spánok trval len do piatej ráno, keď ma Aďa budila, že ide búrka a Peťo už zatĺka kolíky. Že bude búrka ma ani moc neprekvapilo. Túto sezónu totiž bola vždy keď som postavil stan. Ako ale Peťo zatĺka, keď nebolo čím? Vyšiel som zo stanu a blesk, ktorý práve preťal oblohu osvetlil elektrický stĺp asi päť metrov od stanov. No to sme zasa raz vybrali miesto na stanovanie. Peťo doklincoval a požičal mi asi trojkilový kameň, ktorý dovliekol z neviem kade a vďaka ktorému som úspešne ohol všetky tie hliníkové špajdle, ktoré mi dali miesto kolíkov ku stanu, a nezatĺkol som ani polovicu. Potom som začal zachraňovať brašne, lebo som ich nechcel nechať visieť na motorke. Odomkol som sedadlo, položil ho vedľa, kľúče položil na baterku pod sedlo, zvesil brašne, zaniesol do stanu a nasadil sedadlo. A asi sekundu na to som si začal neskutočne nadávať. Kľúče zostali samozrejme pod sedlom. Peťo sa čudoval čo tak vyvádzam, keď si môžem odomknúť náhradnými. Len mu uniklo, že jeho príprava takú samozrejmosť ako sú náhradné kľúče obsahuje, zatiaľ čo moja nie. V zápale boja som sa rozhodol sedadlo odtrhnúť. Zachránil ho len na všetko pripravený Peťo. Vytiahol kus pevného drôtu, spravil na konci háčik a behom chvíľky boli kľúče zasa v mojich rukách. To už celkom slušne pršalo a aj blesky trieskali s riadnou intenzitou, a tak sme sa radšej presťahovali do kuchynky, samozrejme aj s motorkami. Asi hodinu trvala búrka s prietržou mračien, takže okolo pol siedmej ráno zaliezam do stanu dospať, čo sa ešte dá.

Zo stanu som vyliezol až takmer o desiatej, keď ho už slnko pomaly ale isto premieňalo na mikrovlnku. Dnešný deň sme znova chceli iba preflákať na pláži. Že to skončilo celkom inak, tak za to môže Peťo, ktorý sa dal do reči s pražákmi kempujúcimi vedľa. Boli na cestách už takmer tri týždne, a tak sa pre nás stali informačným sprievodcom. Hneď prvá informácia bola, že kúpanie v tejto oblasti je to najhnusnejšie aké na celej ceste zažili. To už sme s Peťom boli pomaly rozhodnutí zabaliť, a keď k tomu pridali, že je tu strašne veľa medúz, dokonca aj baby prestali protestovať a súhlasili s presunom do Monemvazie, zasa na odporúčanie dvojice z Prahy, ktorá nám dala ešte viac, skutočne dobrých typov, ktoré sme využívali až do konca cesty. Z debaty nás vyrušil len pohľad na hodiny, bolo tri štvrte na dvanásť a do dvanástej bolo treba kemp opustiť, inak sa účtuje ďalší deň. Stany však ešte stále stáli, dokonalé pribité k zemi. Chuť platiť ďalší deň sme už ozaj nemali, a tak sme sa s Peťom vybrali takticky zaplatiť a získať nazad pasy. Lenže recepčná našu taktiku okamžite prehliadla a zaskočila nás otázkou, či do 10-minút odídeme, na čo sme s ľadovým kľudom lorda Nortona odpovedali, že samozrejme. Moc tomu neverila, ale pasy sme dostali, takže to bolo vlastne vybavené. Keď sme pár minút po jednej odchádzali, štýlom, ktorý pripomínal štart SBK, stihla nám už len zamávať do spätných zrkadiel. Alebo to hromžila??, no neviem, lebo pri plnom plyne sa dosť trasú. Po Aeropoli sme išli úplne hladko, v taverničke si dali obed. Ale nedá mi nespomenúť, so železnou pravidelnosťou sa opakujúcu procedúru výberu jedla, ktorú predvádzal Peťo. Prebiehalo to asi nasledovne: Po dohode že sme hladní usadáme v reštaurácii, necháme si doniesť jedálny lístok, začítame sa do neho a po chvíli nám Peťo oznámi, že vlastne ani nie je hladný, že chce len minerálku. Na to Renča hodí pohľad útočiaceho pitbula a "milo" mu dohovorí, že by si predsa len mal niečo dať, veď je určite hladný, keď od rána nič nejedol. Peťo rovnako "milo" odvetí, že to predsa on vie najlepšie, či chce alebo nechce jesť. Renča rezignuje, ale rafinovane objednáva jedno hlavné jedlo a jeden greek salad, čo je vlastne tiež hlavné jedlo. Peťo si potom vždy, len tak trošíčku zobne a nakoniec, aby sa to nevyhodilo, doje čo už Renča "nevládze". Na záver so spokojnosťou práve dokojeného batoľaťa zatiahne bez rozmýšľania účet. V Aeropoli sme znova nenašli smerovú tabuľu, tak sme pokračovali ďalej po hlavnej. Naša intuícia si tentoraz zobrala voľno, po 35km stojíme na konci stredného prstu Pelopónezu. Znovu sa potvrdzuje, že blúdenie človeka prevedie tým najkrajším, kde by sa inak ani nedostal. V nádherne pustej krajine pripomínajúcej zakázanú zónu s planéty opíc, kde k dokonalosti chýba len vrch sochy slobody trčiacej z piesku na pláži, sme úplne neschopní použiť naše, inak celkom geniálne, navigačné schopnosti. Zastavujeme na malinkej križovatke, kde sú smerové tabule, ale žiaľ po ich konfrontácii s mapou, nie sme o nič múdrejší. Ľuďmi to tu moc neoplýva, ale darí sa nám zastaviť starý Peugeot, ktorého majiteľ, ochotne povie aby sme ho nasledovali. Vraciame sa cestou, ktorou sme prišli a asi po dvadsiatich kilometroch Grék víťazoslávne ukazuje smerom na Aeropoli, že odtiaľ už trafíme. Takže to sme si zasa pomohli. V Aeropoli samozrejme nie je smerová tabuľa, a tak zastavujeme na prvej križovatke. Peťo zosadá a z jeho výrazu tváre sa mi zdá, že prehryzol nezrelý citrón. Dostal žihadlo. Renča sa vrhla na záchranné práce, rozbalila všetky brašne, aby našla protihmyzový antipich a ošetrila Peťovi ten kráter, čo mal na nohe. Peťo s hrdinským zaprením sovietskeho vojaka znáša všetky hojivé vodičky, ktoré mu tam Renča liala. Inak lietalo tam strašne veľa takých hajzlíkov, čo pripomínalo krížencov medzi našou osou a sršňom. Zvyšok výpravy sa po tomto incidente rozhodol obliecť znova motogate, len ja som pokračoval v rifliach. Predstava žihadla mi bola predsa len milšia ako klíma, ktorá v týchto teplotách vytvárala v gatiach priaznivé podmienky na rast všelijakých plesní a húb. Počas záchrannej operácie na križovatke zastavilo niekoľko áut, ktoré sa tiež márne snažili určiť ďalší smer svojej cesty a niektorí sa tam vrátili aj trikrát. Keďže sme skutočne nevedeli kadiaľ pokračovať, išiel som po radu na neďalekú čerpačku. Milý ujko nás nasmeroval, ja som prebral mapu a vydali sme sa zisteným smerom. Po pár kilometroch sme narazili na prvú dedinu, ktorá sa zhodovala s mapou takže po 70km sme konečne našli azimut. Pri čerpaní zisťujem či je Peťo v poriadku, pretože Renča nás strašila opuchnutím a následným odpadnutím celej nohy a to si ešte nebola istá aj okolitým ústrojenstvom z čoho mala ozaj strach. Ale všetko je OK. Peťo má len mierny opuch v oblasti vpichu. Ďalej sme už išli chvalabohu bez blúdenia a iných nečakaných udalostí a predvečerom dorazili do rozprávkovo krásnej Monemvázie.

Je to vlastne nádherný ostrov, pripomínajúci bábovku, spojenú s pevninou len úzkou šijou. Na úpätí tejto bábovky je staroveká dedina a na vrchu zrúcaniny hradného opevnenia. My sme však potrebovali vyriešiť naše ubytovanie. S Peťom sme automaticky zamierili do kempu, tam nám však naše nežné polovičky "jemne naznačili", že búrku v stane už zažili a že sme im ráno sľúbili posteľ. A naznačili nám čosi, čo by sme zas nemuseli mať večer my (o večeru nešlo), ak skončia v stane. Takže chtiac, nechtiac opúšťame kemp a prechádzame niekoľko privátov, odmietame jeden za druhým, vždy sa nám s Peťom niečo nepáči, raz je to státie motoriek na ulici, potom kúpeľňa v ktorej, pri umývaní zubov aj pri sprchovaní môžete rovno srať, pretože tam nieje miesto na nič iné ako sedenie na mise. Stále živíme nádej na vrátenie sa do kempu. Nakoniec ale nachádzame dedinku bungalovov pýtame sa na cenu a tá nám vyráža dych. Je to len asi o 30% viac ako v kempe, ale s kúpeľňou, kuchyňou, a klimatizáciou. Navyše spálne mali presklenné dvere na terasu, takže motorka skončila takmer v posteli a môj dávny sen sa naplnil. Na ľavej strane Aďa a predo mnou Varadero, ten sendvič naozaj nemal chybu. Po vybalení prevádzame povinnú SMS komunikáciu s domovom o tom, že sme v poriadku a máme sa skvele a tak. Ale chvíľu nato my zazvonil telefón a ja sa od otca dozvedám strašné správy, bolo totiž 11. septembra. No mierne povedané, nám to zobralo dych. Telefonovali sme spolu asi hodinu, vlastne som len cez telefón počúval naše správy. Zbehli sme dole do mesta a v obchode to sledovali live. Večer bolo po zábave, vypili sme fľašu vína a rozmýšľali, čo spravíme ak sa niečo stane, lebo z domova prichádzali SMS o urýchlenom návrate, nedostatku a vysokých cenách ropy, dokonca o tretej svetovej vojne. Lenže naše racionálne myslenie presiaknuté vypitým vínom, vyprodukovalo záver, ktorý jednoznačne rozhodol prečkať tretiu svetovú v Monemvázii.

Kedže žiadny exodus turistov sa nakoniec nekonal, nasledújúce dva dni sme sa rozhodli oddychovať. Obrázkové pláže s priezračne čistou vodou sa nedali obísť. Strávili sme celý deň šnorchlovaním, navyše som v miestnych potravinách vypriadol plutvy za asi 400Sk, tá cena sa zdala dokonca dobrá aj sporivému Peťovi a keď zistil že jeho číslo je ešte lacnejšie, kúpil si ich tiež. Chcel som aj Adi zobrať opekací rošt a fritovací olej aby sa mohla opiecť rovnomernejšie, pretože potápať sa nechcela a opaľuje sa zvyčajne až pokiaľ nieje úplne bordová. Aby som zabránil jej úplnému vyškvareniu, skúšal som ju presvedčiť, že pod hladinou je skutočne krásne, ale moja násilná metóda neslávila úspech a jediným pohľadom my dala najavo, že ak okamžite neprestanem zomriem na nedostatok sexu. Renča zasa bola celý deň pod slnečníkom. Na rozdiel od Adi, chytá na slnku bordovú farbu okamžite, vďaka alergii sa hneď ohádže, takže keď liezla do vody, tak vždy s divným bielym nánosom opaľovacieho krému, ktorého spotreba sa blížila k jednej tube na deň. Večer nás z tejto pohody vytrhol odjazd, ktorý som sa chystal urobiť, teda, keby som mal kľúče. Peťova poznámka o náhradných, mi teraz už príde ozaj ako zmysluplná. Okamžite som prepadol panike, ale aj tak sa mi podarilo takmer všetkým ľuďom na pláži vysvetliť čo sa mi stalo, na čo ochotne zaujímali polohu pri ktorej, sa dotýkali zeme v štyroch bodoch a uprene sa dívali pod seba. Tentoraz sa to znova skončilo šťastne. Pred spaním sme ešte prebrali katastrofické SMS od rodičov, vyhnali z izby všetky jašterice, stonožky a inú háveď a zaľahli sme.

Ďalší deň bol doobeda úplne rovnaký ako predchádzajúci. Adi sa jej bledobordová farba nezdala dostatočná, takže hneď zaujala polohu ležmo, ktorú až do obeda nezmenila, očakávajúc zmenu odtieňa na hnedú. My, spokojný so sadrovo bielou, sme sa radšej potápali. Renča mala výhodu klzkého povrchu, ale ako si sa jej nedarilo využiť plutvy, ktoré používala skôr ako prostriedok zabraňujúci vynoreniu. Stále tvrdila, že jej to nadnáša nohy a nemôže sa stým dobre potopiť, len nechápem prečo potom bola stále pod vodou, ktorú v jednom kuse pila, a nakoniec nad hladinu jej vôbec netrčali nohy, ale sedacie partie, ktoré natreté asi pol centimetrovou vrstvou opaľovacieho krému pripomínali zvyšok ľadovca, čo sa zabudol rozpustiť pri ceste z Grónska. Dnešné kúpanie sme ukončili chvíľu poobede, lebo na pláne bola prehliadka historickej Monemvázie.
Úzku šiju, ktorá bola v strede prekopaná a spojená mostom a jediná spája ostrov s pevninou sme prešli na motorke. Ďalej sme pokračovali po úzkej ceste, kúsok nad morom a tá nás doviedla až pred vstup do opevnenej dediny. To je konečná pre všetky motorové stroje, prístroje a zariadenia. Vchod je široký len asi jeden a pol metra a dva krát prudko zalomený do pravého uhla, takže dnu sa dá vojsť len pešo. Tak ako vchod, aj celé vnútro bolo také, akési scvrknuté. Uzučké uličky, s domčekmi pri ktorých by si aj nízkokmenný človek popravil sebavedomie, dotvárali vinikajúcu atmosféru tohoto, na Grécke pomery veľmi dobre dochovaného miesta. V nespočetnom množstve kaviarničiek, reštaurácií a obchodíkov so suvenírami, ale ceny ani zďaleka nezaznamenali trend scvrkávania, takže sme niekde hlboko vo svojom vnútri vydolovali športového ducha a rozhodli sa miesto posedenia v kaviarni vystúpiť k zrúcaninám hradu na vrchu Monemvázkej bábovčičky. Cestou hore sa obeťou našich zvrhlých záujmov stalo nevinné delo na námestí, umiestnené akurát v ideálnej výške pre nafotenie fotoseriálu s názvom "S delom medzi nohami".

Naše fotografické nadšenie nezdieľal, iba Peťo, ktorý sa odmietol fotografovať s delom, ktoré je len nefunkčná atrapa. Keď už okolo nás okloidúci zakrývali deťom oči a sami sa pohoršovali a smiali zároveň dochádza vo foťáku film a ukončuje našu neviazanú zábavu. Ďalej cesta nahor viedla schodmi v skalnej stene, a bez akejkoľvek kondičky, ktorá zmizla niekedy so strednou školou, hrám tvrďasa, pre ktorého je to malina. k chrámu nad hradbami dorážam prvý a stíham sa vydýchať, kým ostatní prídu. Chrám však nieje cieľom cesty a je len v asi polovičke, to mi ale mali povedať skôr. Aby som si zachoval image Ramba, vrhám sa aj do druhej polovice takmer klusom, aby som bol hore prvý. Podarilo sa. Hore si však miesto nádherného výhľadu, vychutnávam malý infarkt a tentoraz sa mi už jazyk pletúci sa pod nohy nedarí maskovať. Pre poriadok treba povedať, že cesta hore netrvala dohromady ani hodinu, takže všetci, okrem mňa to mali len ako príjemnú prechádzku. Cesta dolu už prebehla za milosrdného šera zapadajúceho slnka a celkom dobre som sa za tú zostupovú polhodinku vydýchal. Na večeru sme radšej išli na pevninu, kde ceny boli podstatne prijateľnejšie. Ale vždy je to čosi za čosi. To, že je u nás pri pumpe reštika beriem, ale že je pumpa v reštike to bol pre mňa šok. Sedeli sme pri stole, dávali si country pizzu podfarbenú vôňou benzínu a pod chvíľou sledovali všetky možné aj nemožné približovadlá, chodiace sem tankovať. Medzi nimi jednoznačne viedli také prerastené motorové trojkolky s kĺbom aby sa mohli naklápať. Večer sme naplánovali na zajtra dlhší, kultúrno-spoznávací presun, s cieľom v Delfách, prebehlo balenie, ktoré malo urýchliť náš ranný odchod, a išiel som si vychutnať Aďu a Varadero zároveň.

Miesto skorého ranného odchodu, znova vyrážame po desiatej. Pri platení domáci pán, evidentne neovládajúci nemčinu, zahlásil sumu. Nemecky síce neviem ale číslovky ovládam a po tom čo povedal, som od radosti div nevyletel z kože. Bola to takmer polovica, už spomínanej veľmi dobrej ceny. Celý natešený som odrátal peniaze. Ale pri rátaní peňazí sa grék tváril nejako prekvapene, a keď som mu ich podával, asi sa mu urobilo zle, len povedal „najn“ a celý poplašený vbehol dnu. Obratom však bol nazad a mával papierikom pri ktorom sa zasa spravilo zle mne, suma bola dvojnásobná. Na čelo my vystúpili žily a oči sa podliali krvou, Peťo sa zasekol v strede vety a zostal stáť s otvorenými ústami. Náš krvný tlak, vrátilo do normálu, len jeho "cuzamen" vyslovené v poslednej chvíli. Nakoniec dopadlo všetko happy, ešte sme si na rozlúčku zamávali a naučili ho dovidenia, nech sa vie poriadne pozdraviť. Takže po dvoch dňoch znova na motorkách, v plnej poľnej valíme cez Spartu do Tripolisu a Argosu. Cesta je plná zákrut, ako vlastne takmer každá v Grécku a vedie cez hory vo vnútrozemí. znova prekonávame stúpanie od hladiny mora do výšky 1200 m, kde je veľmi príjemné počasie, na rozdiel, od neznesiteľného tepla pri mori. V Argosi sa znova strácame, nepomohla nám ani verbálna komunikácia s miestnymi, ktorý vždy len nechápavo krútili hlavou.

Chvalabohu sme narazili aj na jedného inteligenta, ktorý pochopil, že Mykény a Mykines sú jedno a to isté a dostal nás von z mesta. Našej ceste do Mykén, už nebránilo celkom nič. Teda, keby ma Peťo nepredbehol s tým, že je hladný a treba čosi zjesť. Jedeniu sa nikdy nebránim, a už vôbec nie keď ho navrhne Peťo, takže hneď zastavujem pri prvej reštike. A hádajte čo sa stalo? Peťo, hneď po prečítaní jedálneho lístka, prešiel hlad a to až tak že nás donútil opustiť reštiku. Pod jeho vedením sme zastali o kus ďalej, na ulici s viac tavernami, kde chvalabohu po podrobnom skúmaní, našiel jednu s jedálnym lístkom, pri ktorom znova vyhladol. V lákavej taverne sa snažíme nájsť stôl, ktorý by aspoň trochu bol v tieni a neosratý od vrabcov, sídliacich v živom plote nad terasou. Skôr ako sme si však stačili sadnúť, servírka dobehla s novým obrusom a cenníkom, skutočne o poznanie lepším ako predtým. Baby dokonca vymysleli ľadovú kávu, pre spestrenie programu. Nikto sme to nepoznali, takže sme boli veľmi prekvapený impozantným vzhľadom, ale po opadnutí peny, bola na ňu vyhlásená holandská dražba a aj tak sa neminula. Ďalšiu vec, ktorú sme tu zistili je, že v Grécku keď si objednáte Fantu, tak vám donesú nejakú žbrndu bez bubliniek. Vlastne majú všetko bez bubliniek, takže istota je jedine Sprite, alebo Cola, ktorú si môžete reznúť bezbublinkovou minerálkou. A posledný gastro postreh. Keď dojete nečakajte, že prídu zobrať použité taniere a potom zaplatíte, mohlo by sa vám stať, že tam vysedíte dieru, v grécku stoly upratujú až po odchode zákazníka. Lenže po dobrom obede, s plným bruchom, sa ale zle chodí a ešte nato slnko pražiace na šišku, tak sa mi ani na tu kultúru moc nechcelo, celkovo v Mykénach nebolo, okrem, z fotiek prevalenej, levej brány, nič len hŕba kameňov, ťahajúca sa do kopca, a krátky výstup hore, v poludňajšom slnku a motokombinéze spĺňal aj najnáročnejšie kritéria na chudnutie, s výsledkom lepším ako liposukcia.

Keď už sme tu boli, tak aby sme nezostali sprostí, lebo z tých kameňov sa skutočne nič vyčítať nedalo, kúpili sme si aspoň obrázok z doby, keď tu stavby mali aj strechu a nielen zvyšky základov. V porovnaní s Monemváziou, to ale bolo pre nás sklamanie, takže vyrážame smer Korint, kde nás okrem kultúry, ťahal aj korintský prieplav. Už pred mestom nám hora a opevnenie na nej dávalo tušiť, že to bude zážitok. Archeologické nálezisko síce ešte nebolo nič moc, stáli vlastne iba tri stĺpy, ale Acrocorint, spomínané opevnenie, už bola iná káva. Prístupová cesta viedla serpentínami v prudkom svahu a vracačka striedala vracačku v prudkom stúpaní, navyše povrch mal výborný asfalt, len im akosi nevyšiel až do konca, takže záver obsahuje malú enduro vložku. Opevnenie je to rozsiahle, dokonca až tak, že sme si ho radšej prezreli len zvonku, pretože sme už nemali chuť na ďalšiu dávku liposukcie. Jeho atraktivitu ešte zvýšila informácia, že to bolo mesto prostitútok dokonca, že za čias najväčšej slávy ich tu žilo takmer dvetisíc. Peťo si hneď zapolemizoval, ako to mohli tie baby také obrovské postaviť. Vysvetlenie od súčasných báb bolo okamžité: "Snáď si nemyslíte, že by sa naťahovali s takými veľkými bazmekmi, keď im celkom stačilo ťahať za malé páčky." Len neviem čo tým mysleli? A o akých páčkach to hovorili? Nazad sme si znova vychutnali prudké klesanie a blížili sa k Korintskému prieplavu, ktorý je taký úzky, že som ho ledva z motorky zaregistroval. Odstavili sme motorky vedľa požiarnej stanice a išli prieplav preskúmať pešo. Tak pohľad z mosta je ozaj impozantný, prieplav je dosť dlhý, dosť úzky (až s neuveriteľne kolmými stenami) a nenormálne hlboký.

Hĺbku sme skúšali overiť aj experimentálne, ale keď flusance sa po chvíli stratili, bez žiadnej hodnovernej informácie, rozhodli sme obetovať 100 drachnovú mincu, ktorá svojou veľkosťou, pripomína okrúhle razítko okresného úradu, ale znova bezvýsledne. Keďže sme už nechceli dole hádzať foťáky, alebo prilby, javila sa ako vhodná možnosť, hodiť znova flusanec, ale na loď plnú nadšene mávajúcich výletníkov, tentoraz sme ale vymekli, dobrá rodičovská práca sa prejavila, takže hĺbka zostala empiricky neoverená. Cestou k motorkám sa ešte strhla debata, aká najväčšia loď dokáže cez prieplav preplávať, pričom babám sa zdal veľmi úzky, napríklad pre trajekt, ktorým sme priplávali do grécka, darmo s Peťom argumentujem, že predsa vrch bol široký viac ako dosť a steny skoro kolmé, ale čo, baby, všetko je pre ne úzke a krátke. Ešteže sme išli okolo stánku v ktorom predávali fotku lodi lásky v prieplave, ktorú asi jedinú poznajú, a tá ich presvedčila, že nie každý rozmer je v skutočnosti taký malý, ako sa im zdá. Bolo už neskoré poobedie a pred nami ešte riadny kus cesty. Smerovali sme na Atény, kde možno ísť po diaľnici, alebo po úzkej prepchatej ceste plnej dedín, ktorú som ako McDuck vybral. Aj jeden jediný pekný kúsok tejto cesty, ktorá viedla v strmej skale nad morom, som si vychutnal pohľadom na zadné partie starej lady samary, ktorej šoférke v dôchodcovskom veku, po predbiehacom manévri Peťa v pravotočivej zákrute, okorenenom, kamiónom oproti, asi skratoval kardiostimulátor, a ďalej išla, striedajúc nevyspytateľne pruhy, bez akéhokoľvek logického vysvetlenia, samozrejme bez smeroviek, a mne nezostávalo nič iné, len ju nasledovať, štyridsiatkou, až pokiaľ neodbočila z cesty. Pred Aténami až podozrivo ľahko nachádzame smerovú tabuľu pre náš smer, potom sa pekná asfaltová cesta najprv zúžila, za chvíľu prišla aj o asfalt a nakoniec kľučkujeme len medzi plotmi nejakých hospodárskych budov po štrkovom chodníku, po čase tu stretávame ľudí, ktorí nám potvrdili, že sme skutočne správne a vysvetlili nám ako pokračovať. Vďaka ich radám nachádzame znova asfaltku so smerovými tabuľami. To už sa ale začína stmievať, a ja preberám vedenie, kvôli vynikajúcim svetlám Varadera. Po zotmení, sa mi ale Peťo celkom stratil z dohľadu, tak ho čakám. Tmavé plexisklo jeho prilby je terčom niekoľkých nadávok , a tak nasledovala výmena plexiskla s Renčou, ktorá mala číre, dohodli sme sa že ďalej už budeme pokračovať len osemdesiatkou, pretože sme sa znova dostávali do hôr a cesta bola plná zákrut. Napriek dohode, Peťo znova výrazne zaostáva, aj napriek tomu, že moja rýchlosť málokedy prevýši sedemdesiat. Slimačím tempom, sme sa o desiatej večer, za úplnej tmy dostali do Delf , ktoré majú večer nádhernú scenériu, kde po ľavej strane vidíte svetlá dedín, hlboko pod vami a po pravej vysoké kopce ,tvoriace siluetu proti mesiacom osvietenej oblohe. Všetko dohromady to vytvára pocit akéhosi vznášania sa vysoko nad zemou, alebo my to už len preskakuje z celodennej únavy? Prešli sme mesto a našli kemp, zobrali sme bungalov, lebo ráno máme v pláne pokračovať ďalej a nechceli sme rozbaľovať veci. Nakoniec bol aj za dobrú cenu, len mal iba tri postele, ale nevadí, ja som dostal jednu samostatne. Po ubytovaní spojazdníme mobilné komunikačné centrum, po tradičných vojnových správach, prišla aj jedna novinka. Renče potvrdili salmonelózu. V duchu sa mi okamžite vybavili všetky okamihy, keď sme pili z jednej fľaše, keď som jej kradol z taniera syr a navyše som hneď počítal kotúčiky hajzelpapiera. Po prvom šoku, ale analyzujeme situáciu. Na ceste sme už vyše týždňa, Renče, už doma bolo týždeň dobre, a vzorky jej brali, (hádajte z kade?) už pred troma týždňami. A nakoniec, keď je v poriadku Peťo pravdepodobne nám nič nehrozí, takže môžeme odomknúť a pustiť Renču dnu. Vyčerpávajúca analýza, ako aj celý deň nás nasmerovala do kempovej reštiky. Prichádzame desať minút pred záverečnou. Mladý čašník priniesol jedálne lístky. Keď sa prišiel spýtať, čo si dáme tak nemali nič čo sme si vybrali, nemali dokonca ani náhradný program, tak nás zaujímalo čo vlastne majú, odpoveď bola stručná: "Pizza and Musaka". čo je pizza vie každý, takže zo zvedavosti si dávame musaku. čašník mizne vo vnútri, prehodí pár slov so znudenou kuchárkou, ktorá vzápätí mizne v kuchyni so žvárom v hube. Asi za 15 min. sa ozvalo pípnutie mikrovlnky a z kuchyne vyšla kuchárka v každej ruke s jedným tanierom a žvárom stále na rovnakom mieste. Na stôl nám položili také väčšie krémeše, ale zložené boli z mletého mäsa vo spodu a syra na vrchu. Rýchlo sme ich zjedli, Peťo znova hrdinsky dojedá po Renči a všetci sme sa tešili, že nikto nenašiel vnútri vajgel. Z reštiky sme išli rovno do umyvárky a ozaj unavení poodpadávali do postelí.

Nad ránom sa stalo čosi neočakávané, začal padať sneh! okolie sa za chvíľu premenilo na alpskú krajinu a vianočnú atmosféru dopĺňal zvuk rolničiek, ............., ktorý plynulo prešiel do reality, zvoncov oviec zo salaša nad kempom a zmenili môj stav snenia, na stav bdenia. Cez zlepené oči konštatujem, že prvý raz vstávam na čas. Raňajky prebehli vo vlastnej réžii, a ranná hygiena je v gréckych kempoch príjemným začiatkom dňa, na rozdiel od našich zariadení, v ktorých pri určitej pravidelnej veľkej fyziologickej potrebe, zaujímam polohu džokeja obávajúc sa, že pri najmenšom dotyku chytím nejakú škaredú pohlavnú chorobu. Niekde som čítal, že keď chceš vedieť, aký je národ pozri na WC, alebo také čosi, tu sa dá o grékoch povedať, že vidieť, kde vznikala civilizácia. Keďže motorky boli nabalené, vyrážame smer Delphy. Prvou zastávkou bolo múzeum. Problém s miestom na parkovanie som vyriešil, po chodníku som prešiel až pred vchod do múzea, Peťovi, starému poctivcovi, sa to síce nepáčilo, ale nakoniec rezignoval a vydal sa za mnou. Chvíľu nato, zasa riešime, kde odložiť veci. Nakoniec zvíťazila lenivosť, a viera, že grékom hovorí desatoro viac ako našim politikom, takže prilby ako aj bundy zavesené na motorkách, zostanú v bezpečí. Kúpili sme si vstupenky znova za prijateľnú cenu, porovnateľnú so vstupným na Bojnický zámok, k tomu vyfasovali informačný bulletin a vrhli sa dnu. Hneď prvým exponátom mal byť kameň znázorňujúci pupok sveta, s ktorého veľkosťou by som ho hodnotil, skôr len ako taký malý pupčok, potom už nasledovali tematicky rozdelené miestnosti. Prepracovanosť sôch zaujala aj takého kultúrneho neandertálca ako som ja.

A hlavne maľby, znázorňujúce Delphy v svojej plnej kráse, boli vynikajúce. Keďže sme chceli aj nejaký suvenír, tak napriek zákazu fotografovania, nevydržím. Opatrne som skúsil prvú fotku, potom druhú ,ale vždy som striehol na vhodný okamih, čo Peťo vôbec nepovažoval za potrebné. Úplne na drzovku, fotí všetko, čo mu príde do cesty, k všetkému si šteluje Renču, a ešte si aj prisvecuje bleskom. Ale dovtedy sa chodí z džbánom po vodu, pokiaľ tam nepríde zriadenkiňa múzea. To sa potom cez sálu prevalí rev, a uzlík nervov o hlavu vyšší od prízemného mrazu, razom otočí pozornosť na Peťa. Ten však z ľahkosťou líšky zmizne a celú popularitu, prizerajúcich sa ľudí v miestnosti, necháva Renči, ktorá si musí vypočuť 100 decibelovú prednášku v gréčtine o fotografovaní v múzeu. Pri odchode sme sa ešte pokúšali kúpiť kópiu, maľby, znázorňujúcu Delphy v plnej sile, ale obrázky naskladané na poličke označené cenou, nám odmietla predavačka predať, lebo to vraj robí jej kolegyňa, ktorá tam nieje. No asi bola úspešná absolventka školenia slovenskej asociácie predavačov na tému: Otravný zákazník a čo s ním? Pokračovali sme teda v prehliadke historického areálu, tentoraz exteriérmi. Pri pokladni sme márne hľadali niekoho, kto by nám predal lístky a tak sme vstúpili bez zaplatenia. A znova kráčame do kopca v obednom slnku, začína už z toho byť pravidlo. Delphy sú však na rozdiel od Mykén podstatne lepšie zachované a navyše umiestnené v nádhernej horskej scenérii, takže nechať si ujsť pohľad z vrchného poschodia amfiteátra by bola určite veľká chyba. Navyše prilby a kombinézy zostali na motorkách, takže sme ušetrený tradičného spaľovania tukov. Po príchode k motorkám sme radostne skonštatovali, že veci zostali nedotknuté, a medzi sebou uzatvárali teoretické stávky, akú by mali asi životnosť na parkovisku v Starom Smokovci, alebo inom turistickom centre u nás. Zbehli sme ešte do mesta pohľadať bankomat, lebo už som mal znova suchoty. Jediný, čo sme našli bol však za sklenenými dverami vo vestibule banky, a keďže bola sobota, boli zamknuté a nemohol som sa k nemu dostať. Ale Peťo znova nezištne radí, svojmu priateľovi z dediny a učí ho vložiť bankovú kartu do čítačky na dverách, ktoré sa potom na moje veľké prekvapenie otvorili a cesta k bankomatu bola voľná. Znova prebehol tradičný povýberový rituál nákupu suvenírov. Prečo len do šľaka, sú vždy tie obchody so suvenírmi koncentrované v okolí bankomatu? Kto má potom tie baby ustrážiť? Peťo sa počas nekonečného výberu všetkých možných serepetičiek stihol povenovať štúdiu jedálnych lístkov, a rozhodol, že tu sa jesť nebude a vyrazili sme ďalej. Dnešným cieľom bolo kláštorné mestečko Meteora. Cesta vedie znova medzi hory a je plná zákrut, ale zvlášť pekný bol kľukatý úsek s klesaním potiahnutý novým asfaltom, hneď za Delphy. Potom v údolí sme zaznamenali tábor, ktorý sa nám zdal nejaký povedomý, ako keby som to už niekde videl. Hory rozhádzaného vlnitého plechu, pospájané pomocou hrdzavého drôtu, doplnený škatuľami a nekonečným množstvom bordelu a medzitým mraky holých, špinavých deciek s čiernymi vlasmi, no jasné Telgárt! Tak vidíte, naši rómovia majú príbuzných aj tu, ale čo mi v tej špine a rozšľapanom blate chýbalo, boli európsky komisári zachraňujúci utláčaných chudákov, ktorým nikto nedá robotu a keď už sú taký pracovitý, tak robia, jediné čo vedia a to sa im zas zakazujú, lebo je ich vraj potom veľa. Ale nič, čo máme doma nemusíme obzerať tu, aj tak sme už boli dosť hladní. Akoby zázrakom, Peťo zastavuje hneď pri prvej reštike, do ktorej zasadáme. A čuduj sa svete žiadne náhle zmeny hladu, nijaká nespokojnosť, proste kľud. No, nemali jedálne lístky. A nakoniec, jediný nasratý som bol ja. Moje suvlaky (mäsový špíz) boli ako tréning na žuvacie závody, bez možnosti vyhrať. Po niekoľkých pokusoch stráviť tie kocky gumy, tváriace sa ako mäso, som to vzdal a nasrane pozoroval ostatných ako si krájajú mäkučké, tiež suvlaky. Môj pohľad bol asi veľavravný, takže moja polovička ihneď premiestnila časť svojich kocočiek na môj tanier, a potom, ako Peťo nechcel veriť, čo mi to dali a tiež si dal z mojich, okamžite ho chytil súcit a dal mi radšej niečo stráviteľné zo svojho. Po obede cesta ešte chvíľu vedie horami a potom sa stala vec, v Grécku nevídaná. Zišli sme do údolia, stratili sme kopce, cesta sa narovnala a takto to bolo až do Kalambaky. Niekoľko desiatok kilometrov, úplne rovno bez akejkoľvek zmeny smeru, absolútne nezáživné, ale na druhej strane aspoň dobre odsýpajú kilometre a do už spomínanej Kalambaky dorážame už poobede. Dostatok času využívame na obhliadku kempov, je ich tu asi šesť a vo všetkých sme boli. A zase dokola to iste baby: "do stanu nieeee". My bungalov nie, je to tu ako v kobke(mysleli sme ale, že je drahý) a baby:" do stanu nieeee" a my bungalov je blízko pri ceste(mysleli sme ale, že je drahý) a baby zas: "do stanu nieeee" my pri bungalove sa nedajú dobre parkovať motorky(mysleli sme ale, že je drahý) a baby že do stanu nie a tak sme nakoniec zobrali bungalov, ktorý bol najdrahší na našej ceste. A ponaučenie? Nech sme sa akokoľvek bránili, vždy to nakoniec dopadlo tak, že sme zobrali to najdrahšie. Takže nabudúce radšej zoberieme hneď prvú ponuku a bude po paráde. Bungalovy to boli pekné, len po zosadnutí a zaplatení sa zo stromov, obkolesujúcich kemp, ozval neskutočný rev. To by som nikdy nepovedal, čo dokáže množstvo vtákov narobiť za hluk, a snažil som si predstaviť spánok s touto kulisou. Chvalabohu problém sa vyriešil o ôsmej sám. Stíchli, asi im niekto nariadil nočný kľud. Kemp bol inak skutočne veľmi pekný s bazénom s priezračnou vodou a len s bungalovmi. Navyše sme boli jediní hostia, takže sa nám ušiel krásny dvojbungalov so záhradkou a spoločnou verandou, kde sme vedľa motoriek mohli povečerať posledné trenčianske párky a doraziť tým zásobu potravín z domu. Z kľudu a samoty ma prebral len zvuk dvojvalca na bráne, pozriem a čo nevidím? Navigator, za ním VFR800 a neaký malý naháčik CB400. Boli to Aténčania, tráviaci víkend v Meteore. Hneď sme sa dali do reči a prebrali všetko okolo kladov a záporov dvojvalcov verzus štvorvalcov. Čosi tam splietali o „heavy weight“ a „not enough power“, takže som ich musel vyviesť z omylu, spolu s majiteľom NAVIGATORA, s ktorým som bol okamžite najlepší kamarát. Aby sme tam nesedeli len tak na sucho, tak som skočil do mesta kúpiť nejaký ten „power“, keď je ho vraj málo, ale to som nevedel, ako to dopadne. Tí ľudia vôbec nevedeli piť. Zo sedemdecky ginu si dali každý po jednom, navigator man dva a boli hotový. Trepali tam čosi o socializme a že aké to je super, že ho majú a podobné sprostosti. Potom, keď som sa im snažil vysvetliť, čo to je reálny socializmus, tak ich svietiace očká len pridávali na intenzite. Ale nakoniec som tam tu fľašu dopil sám, neviem, či nezvládli ten gin, alebo môj obsiahli politologický výklad. Keď už odišli aj mačky, ktoré my najdlhšie robili spoločnosť, tak som sa pobral spať aj ja. Predtým som si dal, ešte malú rozcvičku a pozabíjal, tých asi dvadsať komárov, ktorí čakali na možnosť obrať ma o moju, alkoholom zriedenú krv. Ale že som s nimi zatočil hajzlami malými a s pocitom dobre vykonanej prace som sa zrútil do postele.

Nasledujúce ráno, som sa hneď, po vypití adekvátneho množstva tekutín, vybral budiť našich nových gréckych kamarátov. No pekný bol na nich pohľad, len čo je pravda. Nič nie je lepšie, ako ráno vidieť, že je niekomu po chľaste ešte viac zle, ako mne. Vytiahol som z nich ešte par informácií o Grécku a ako sa dostať ku kláštorom, či sú prístupné všetky, a ktoré sa oplatí navštíviť, zdvorilo som odmietol spoločnú jazdu k nejakým jazerám a oni zasa pozvanie na spoločnú prehliadku Meteory, ktorú vraj už videli tisíc krát. Po rozlúčení teda znova vyrážame za kultúrou. Cesta ku kláštorom je jednoducho perfektná a okolie tak isto, je to tu taká motorkárska rozprávka. Nádherné stúpania v takmer kolmých stenách, doplnené mnohými skalnými masívmi s takmer kolmými stenami, na ktorých vrchole sa týčia staroveké kláštory, jednoducho vyrážajú dych.

Na odporučenie našich gréckych priateľov, si k prehliadke vyberáme najväčší s kláštorov - Megalo meteora. Motorky sme nechali na záchytnom parkovisku a ďalej pokračovali, po schodoch vytesaných do skaly. S príručky sa dozvedáme, že aj tie sú tu len pár rokov a pôvodne, že boli kláštory prístupné, len pomocou povrazových rebríkov, alebo povrazových výťahov. Ten výťah predstavuje, ale len jednoduchú kladku, lano a na jeho konci sieť, ktorá slúžila ako pre materiál, tak pre osoby. Zrejme to musela byť dosť adrenalínová záležitosť, voziť sa tým výťahom, a spoliehať sa pol hodinu, len na ruky hore ťahajúcich mníchov, ktoré sa im v tom teple mohli akurát, len dobre potiť. Po vstupe do kláštora, kde sa platilo ozaj len symbolické vstupné, baby vyfasovali sukne, lebo gate neboli povolené. Tým pádom však nemali nič z prehliadky, lebo najdôležitejšie bolo, ako nemožne v nich vyzerajú a nech ich nefotíme a že sú jak družstevníčky. No a mali pravdu. Ale vnútro kláštora bolo tiež veľmi zaujímavé. Počínajúc kostolom, cez jedáleň, až po dielne. Najkrajšia asi bola terasa na meditácie. Bola to plošina s altánkom a nádherným pohľadom na okolie, ktorý skutočne asi nedovolí nič iné, len meditovať nad otázkami zmyslu sveta, vesmíru a podobnými. Ďalšie kláštory už obchádzame len zvonku, pričom niektoré z nich sú ešte stále uzavreté a slúžia svojmu pôvodnému účelu. Na parkovisku pred posledným z nich zbadám Varadero, nadšene zamávam na majiteľa, ten však na mňa hodí pohľad a mne je vsjo jasno. K rozhovoru nedojde a pán talian odchádza aj so svojou babou na vysokých podpätkoch, ktoré super pasovali k Varaderu. Miesto toho sa dal s nami do reči Grék, ktorý práve dorazil na malom skútri. "Áá slovakia aj hev a frends from slovakia, end aj hev a smol restaurant fulov mi." Pritom ma ťahal za plece. Hladný sme síce boli, ale chceli sme sa najesť v meste a tak zdvorilo odmietam. Ale ten Grék je akýsi nechápavý a stále ma ťahá, prudkým pohybom sa mu vytrhnem. Prekvapene sa na mňa pozrie, a akonáhle zbadá môj výhražný pohľad, spod obočia hodného Brežneva, hneď pochopí, že z nás hostia nebudú. Pri nasadaní na motorku ešte počujem "Áá ju ar from Džrmeny aj hev a frends in džrmeny........." To už ale sladko zapriadlo Varadero a vydali sme sa do mesta.

Neviem čím to je, ale na obed sú všetky reštaurácie takmer úplne prázdne. Vybrali sme si jednu s veľkým televízorom, aby sme mohli sledovať správy, a dokonca to bola prvá reštaurácia, v ktorej mali smažené veci, takže Peťo si automaticky dáva rezeň a Renča smaženú rybu. Aďa klasicky len melón, a ja blbec zas experimentujem s musakou. Ako tak závidím peťovcom a žujem svoju musaku, v telke sa objavilo konečne aj niečo iné, ako NEW WAR. Bola tam správa o zemetrasení v Kalamate, ktorú sme pred pár dňami opustili. V duchu ľutujem, a uvažujem, že to mohol byť dobrý zážitok, ale po záberoch ma to akosi prechádza. Bolo tam totiž 5,5 stupna Richterovej stupnice a to už je celkom slušný zahul. Po obede ešte chvíľku zostávame sedieť pri pive a zakiaľ baby nakúpili, vychutnávame s Peťom poobednú siestu. Dnes sme už nemali žiadny program, tak sa vraciame do kempu, vychutnať bazén, ktorý sme ako jediní hostia mali sami pre seba. Bol to zvláštny pocit, zo stromov už opadalo lístie, ale napriek tomu je 30 stupňov tepla a môžeme sa kúpať . Absolútne čistá voda skokanský mostík, žiaden plavčík a žiadny ľudia, proste absolútna paráda. Za chvíľu sme vyvádzali ako malí haranti, nad ktorými normálne na kúpalisku pohoršene krútim hlavou. Chceli sme skúsiť aj tobogan, ale nebola doň pustená voda a aj malý pokus hrozil oskalpovaním chrbta. Tak sme to radšej nechali tak. Dokonale vyblbnutí a aj uťahaní, sme už len večer skočili do mesta na nízkorozpočtový giros (kurací je výborný) potom sme sa dohodli, že zajtra sa premiestnime na Lefkádu, kde už budeme len oddychovať a flákať sa.

Ráno sa strhli tradičné preteky v balení, takže zo sladkého spánku ma zobudila Aďa, ťahajúc ma za rukáv a panicky mi oznamovala že Peťo už naväzuje brašne na motorku. Ja ale s kľudom, pomaly začínam baliť. Vedel som už totiž, ako celý ten proces u peťovcov prebieha. Takže v konečnom dôsledku, zakiaľ Peťo pripevnil tašky, zaviazal ich popruhmi, ktoré poistil poistnými popruhmi a na záver to celé zazichroval pavúkom, a samozrejme, medzitým povkladal všade všelijaké peny a handričky proti odretiu, aby potom zistil, že zadný bágel mu zle sedí, Renča sa tam nezmestí a že musí dať dole pavúka a poistné popruhy a neviem čo všetko, tak to už Varadero stálo dávno pripravené na odchod. Znova sa nám podarilo vyraziť, len chvíľu pred obedom, a keďže je veľmi teplo, tak sa vydávam len naľahko v rifliach, tričku a kvôli bezpečnosti mám prehodenú bundu. Znova sme vošli do hôr, cesta neustále stúpala, a bola v nepriamej úmere voči teplote. Postupne som sa zapol, ako to len najviac išlo, ale stále mi bolo zimšie a zimšie. Keď už oproti išiel cyklista v zimnom kabáte a baranici, pochopil som, že je fakt dosť zima. To ma už dobehol aj Peťo, že či sa nechcem obliecť, myslel tým však Renču ktorú za ním klepalo. Ja som hrdinsky odmietol, že vydržím do najbližšej pumpy, potreboval som totiž akútne benzín. Benzínka sa však nijaká neobjavovala a navyše sme len stále stúpali a bolo zimšie a zimšie, a obloha sa zaťahovala a zaťahovala. Keď už sme išli okolo staníc s ratrakmi a oblastí s lyžiarskymi vlekmi, síce malými, ale kto už by len v Grécku čakal vlek, tak úplne vyklepaný od zimy zastavujem na parkovisku, trocha sa priobliecť. Pohľad do mapy a zisťujeme, že sme vo výške 1700 m.n. a pohľad na teplomer prezrádza 12 stupňov a to pred málo viac ako hodinou bolo 32! Baby pobehujú po parkovisku v motorkárskych bundách a zároveň gaťkách, snažiac sa vybaliť úplne všetko, čo by sa dalo obliecť. Peťo má obrovskú zábavu a snaží sa to všetko podrobne zdokumentovať. Mňa to až tak nezaujíma, lebo aj keď sa ako snažím a kukám do nádrže už pomaly aj ďalekohľadom, nič nevidím a aj pokus o zažblnkanie je bezúspešný. Ale ďalej je to s kopca, takže sa púšťam bez motora a vychutnávam hory podobné charakterom Tatrám. Tu však vedie cesta priamo v skalných stenách. Motor mi už slúžil čisto len ako závažie. Po cestách tu behali také vysokohorské kozy, pasúce sa na skalách. Čo tam ale spásali, my zostalo doteraz záhadou. Lenže nebolo to až také idylické, keď prešlo 5km, 10km, 15km,20,km a stále žiadna pumpa. Ešteže to bol taký dlhý zjazd, inak neviem, čo by som bol robil. Chvalabohu na 22km bola malá Shellka a moje Varadero na nej pohltilo 25,7litra benzínu do 25 litrovej nádrže! Už s podstatne lepšou náladou som prešiel posledné kilometre tohoto ukrutne dlhého klesania. Obloha bola neustále zatiahnutá, dokonca sme oproti stretli pár motorkárov v daždovkách. Nám sa ale dážď chvalabohu vyhol. V jednej horskej dedine zastavujeme k obedu, je tu ešte stále veľmi chladno. Vnútri pani domáca chodí vo svetri a my sedíme v bundách. Znova máme problém sa dorozumieť, ale naša posunková reč je už vytrénovaná do dokonalosti, takže za chvíľu máme na stole omeletu a grécky šalát. Omnoho menšie komunikačné problémy máme s jej asi štvorročnou dcérou. Doniesla zošit s farbičkami, položila pred nás a všetko bolo jasné. Chytám sa hodenej rukavice a z desaťhaliernika sa snažím obkresliť vežu Devínskeho hradu, a doplním to Bratislavským, a mostom SNP, za to všetko som dal slovenský znak a napísal Slovakia. Kritici by moje dielo avantgardného surrealistického kubizmu zrejme dokázali oceniť, ale Peťo sa len nechápavo pozeral čo tvorím a nakoniec ma zahlobil otázkou: „to je slovenská vesmírna loď pristávajúca na mesiaci?“. No nič, Peťo umenie nikdy nepochopí a malej sa to páčilo, teda možno. Najviac však malú zaujala naša Slovenská mena, ach tá detská naivita je sladká.

Po obede som ešte dlho trávil tú omeletu namočenú v oleji, ale aspoň cesta začala klesať a my sme sa dostali znova, až k úrovni mora, čo znamenalo, krásne teplučko, a nádherne jasnú oblohu. Smer cesty bol už tentoraz absolútne jasný, viedol totiž na Artu, kde už sme raz boli a stade do Pervezy, kde sme prvý deň blúdili. Tentoraz s úplnou samozrejmosťou nachádzame prístav s ferry boatmi. Došli sme tesne pred odchodom lode, zároveň so skupinkou Nemcov, pri ktorých si Renča neodpustila poznámku na naše nové kombinézy a že vraj vyzeráme helmutovejšie, ako tí helmuti. Len zabudla na malý detail, že s Peťom majú tiež nové kombinézy, takže nás tam takých pohelmutovaných bolo viac. Keď nás loď vyhodila na druhej strane zálivu, čakal nás už len malý kúsok k Lefkáde. Tu sme prejavili omnoho lepšie orientačné cítenie ako germáni, smerujúci evidentne do rovnakého cieľa, ale záhadne odbočujúci, do neviem akého zapadákova. No však sme sa už čosi potrénovali v čítaní orientačných tabúľ, v tom ich geometrickom písme. Minuli sme ešte veľké vojenské letisko, na ktorom práve štartovalo obrovské lietadlo s označením NATO. Stáli sme práve na semafore s červenou, a tak sme si mohli vychutnať štart toho monštra s prvej rady, ale ta červená bola nejako podozrivo dlho, až potom sme prišli na to, že cesta vedie priamo za koncom štartovacej dráhy. Tak tam postavili semafor, nikto si tam predsa nebude robiť fúkanú zadarmo. Do Lefkády to už bol naozaj len kúsok, a tak v priebehu pol hodinky prechádzame železným mostom po úzkom násype, spájajúcom ostrov s pevninou, a míňame pevnosť chrániacu toto dôležité miesto. Po orientačných problémoch sme sa rozhodli pre západnú stranu ostrova, ale človek mieni a Peťo mení. Stúpania a klesania plné zákrut Peťovi zjavne učarovali, a nesústredil sa na nič iné, ako jazdu, znova sme úspešne míňali jednu možnosť na ubytovanie za druhou, prepletali sme sa malými dedinkami na prudkých svahoch, o ktorých naša mapa zaryto mlčala, no však celá Levkáda na nej nebola väčšia ako desaťkoruna. Ale treba povedať že aj keď cesta bola ozaj nevalnej kvality, jej charakter bol super. Brzda, za dva, sklopiť, plný, trojka, zadva dva, brzda, sklopiť, a stále dokola. na chvíľu sme úplne stratili orientáciu a nevedeli kde sme. Na istote nám nepridala ani asfaltka, ktorá sa z ničoho nič stratila a miesto nej pokračovalo niečo čo silno pripomínalo tankodróm. Tlmiče mi išli zo dva rázy úplne na doraz, chudák Peťo s XJ musel trpieť ako kôň. Neskôr sme zistili, že tá cesta bola skutočne hlavná. Z blúdenia nás vyslobodilo, asi po štyridsiatich kilometroch zasa len šíre more. Stáli sme na južnom cípe ostrova vo Vasiliky. Západná strana bola nenávratne za nami a my sme sklamane pozerali do rozmúteného mora, ktoré moc lákavo nevyzeralo a malo ďaleko od jedného z najlepších miest na kúpanie v Grécku, ako nám to bolo opísané. Dohodli sme sa teda, že nájdeme kemp a zabývame sa. Ale ups, tabuľa do kempu a Peťo znova ťahá rovno, dobieham ho a zastavujem, prikyvuje že dobre, ale znova sa neotáča a ide ďalej, v snahe znova ho dohnať beriem za plný, ale oj ha, toto nieje ST-čko zaťažený zadok a dravosť V-čka z VTR-ky dvíhajú moje predné koleso k oblakom a ja svoje prvé whelie vychutnávam s pocitom obrovského strachu. Rýchlo prepočítavam cenu kapotáží, nadávam si že som šetril na padákoch a to všetko za stáleho búchania do chrbta od manželky. Chvalabohu predné koleso dopadlo tam kde malo, bez akéhokoľvek problému a môj strach sa vzápätí zmenil na pocit obrovského machra, ktorý si na dovolenke v plnej poľnej jazdí po zadnom. Medzitým sa otočil aj Peťo, ktorý išiel ďalej aby sa neotáčal v zákrute, vďaka čomu nevidel môj kaskadérsky kúsok, čo ma nenormálne sralo, lebo to bolo ako vyspať sa s Cindy Crafordovou a nemať o tom komu povedať. Cesta za tabuľou bola dosť zvláštna bola asi meter šesťdesiat široká so zlým asfaltom a viedla cez krajinu, kde bol len sem tam salaš, plno ostnatého drôtu a inak úplne pusto. Mal som pocit, že na konci bude len auto s mafiánmi, ktorí nás oberú o čo sa dá a my bude radi, že žijeme. Nakoniec sme dorazili na pláž, veľmi peknú, ale s rozmútenou vodou, kde končila asfaltka a po kempe nebolo ani stopy. Pýtame sa miestnych, ako ďalej a tí nám ukážu na roh pláže s kade pokračuje rozbombardovaná štrková cesta, na ktorú sa Peťovi vôbec nechcelo a ani sa mu nečudujem. Takže vyložil som manželku a vydal sa na prieskum, v duchu som si pochvaľoval výhody Varadera na takomto povrchu a bez toho aby som o tom vedel som pomaly strácal rukavice, kuklu, ladviňák položené na zadnom sedadle. Po asi jeden a pol kilometri som došiel do kempu. Nebolo tu nikoho, ale lahodný zvuk môjho Varaderka zrejme zobudil pani domácu s popoludňajšej siesty. Táto, asi 190 kilogramová veselá osôbka, my ochotne ponúkla možnosti ubytovania, ktoré boli veľmi výhodné, vybral som znova izby. Pani bola pri svojej váhe aj jemne lenivá a tak mi dala kľúče že nech sa idem pozrieť sám, vraj je to asi 150m dole po ceste. Lenže kemp bol na kopci a ja som sa samozrejme vydal dole úplne inou cestou, ako mi bola odporučená. Po 150m som však narazil na nádhernú vilu na útese nad morom s bazénom v záhrade, úplne šoknutý som utekal späť po Peťa s babami a cestou pozbieral rukavice ľadviňák a kuklu, ktoré sa mi zdali nejaké povedomé. Veľmi farebne a živo som všetkým porozprával, čo sa mi podarilo vybaviť a ešte k tomu za akú cenu. Všetci len pochvalne kývali hlavami a tešili sa so mnou, až do chvíle kým som im neukázal vilu, ktorú som "vybavil", všetci so spadnutými sánkami si už predstavovali, ako super musia byť vnútri zariadené izby a ležanie pri bazéne na útese nad morom. Vytiahol som zväzok kľúčov a chystal sa vstúpiť do tohoto rozprávkovo krásneho domu s vizitkou vila Kastri. No len nejako sa nedalo otvoriť, postupne som vyskúšal všetky kľúče, ale brána zostala stále zatvorená, nahnevaný sa vraciam do kempu a reklamujem zlé kľúče, na otázku, čo som tými kľúčmi na tej ceste otváral, sa po mojej odpovedi tá hora sadla začala hýbať, kmitať a nakoniec vybuchla hurónskym smiechom. Neviem, či sa jej to sadlo netrasie ešte teraz. Lapajúc po dychu a cez slzy tentoraz domáca zavolala takého malého poskoka, ktorý nám ukázal malé biele chatky s terasou na brehu mora. Boli síce veľmi pekné, ale popri vile Kastri, v ktorej sme sa už videli, vyzerali len ako chatky na záhradné náradie. Ale kemp mal veľmi peknú pláž, s prístupom do vody zo skál aj z pieskovej pláže a veľmi dobré ceny. Takže nakoniec sme to zobrali a ubytovali sa v "domčekoch na náradie." Keďže v kempe okrem nás boli už len dva nemecké páry, reštaurácia tu nefungovala, a poživeň z domu skončila svoju púť v meteore, večer sme išli do dediny na večeru. Dali sme si všetci pizzu z mikrovlnky a more kečupu, aby sa dala zjesť. A čo sa ani tak nepodarilo zlikvidovať, o to sa postarali mačky, ktoré cítiac svoju šancu obliehali náš stôl. V potravinách sme si ešte kúpili, čo to na raňajky a OUZO - miestnu pálenku, nech máme voľačo aj na večeru. V kempe sme motorky dostali na terasu pred chatky, pretože naši miláčikovia musia vždy byť čo najbližšie, a vedľa nich začali likvidovať tú pálenku, pri ktorej sme ukončili poznávaciu časť výletu a zahájili záverečné lenivé vyvaľovanie na pláži.

Ráno bolo super, vstal som keď už bolo viac jedenásť ako desať. Aďa mi stihla oznámiť, že raňajky mám na stole a že odchádza na pláž, čo znamenalo, že do večera tam bude ležať a ja si môžem robiť čo chcem. žiadne stresy s balením, na stole grécky šalát v chladničke pivo a s terasy výhľad na more. Maximálne žúžo, ešte ako sme tam s Peťom trávili raňajky a začali pred nami v zálive skákať delfíny, tak už mi to začínalo smrdieť gýčom. Pred slnkom som sa schoval do chatky, znova si trošku pospal, vyložil karty a nakoniec usúdil, že je čas vhodný na potápanie. Tak som skočil do plaviek, skontroloval pred zrkadlom svoju aerodynamickú postavu a s plutvami odkráčal na pláž. Tam sme, ale s Peťom objavili skokanské mostíky na skalách. Skákať sa dalo úplne parádne, len nejako tam nebolo domyslené vyliezanie s vody. Vlny tam mali miestami aj vyše metra a s obrovskou silou človeka katapultovali k rebríku umiestnenému v strede, medzi ostrými skalami. Tak sme radšej túto zábavu nechali tak a vybrali sa na piesočnú pláž. Tu som stretol aj svoju drahú ktorá prežívala na rozpálenom piesku, pod prudkým slnkom vrcholnú opaľovaciu extázu. Na naše prekvapenie voda bola kryštálovo čistá a nie mútna ako včera. Na vyše na pláži sme boli úplne sami, a bola to nádherná pláž v tvare polkruhu, akoby zahryznutá do pobrežia s jedinou prístupovou cestou. Zdala sa až taká dokonalá, že baby začali splietať čosi o modrej lagúne. A nádhera nebola len na povrchu ale aj pod hladinou. Medzi skalnými útesmi to vyzeralo ako v morskom akváriu. Neskutočne veľa rýb, všetkých možných druhov, ma udržalo vo vode až do úplného večera, keď mi more ako bonbónik pripravilo murénu, ktorú som vo voľnej prírode videl po prvý krát.

Večer sme sa rozhodli preskúmať najbližšiu turistickú oblasť Nydri, kam to bolo z kempu asi 25-km. Mestečko napriek septembru ešte žilo čulým turistickým ruchom. Motorky sme zaparkovali pred pekárňou a keď sme ich chceli zamknúť reťazou, vybehol pekár von a urazene krútil hlavou. Pýtal sa nás, že čo to robíme, veď sme v Grécku, a tu môžeme aj nechať kľúčiky v zapaľovaní. Nato sme mu len odpovedali, že musí uznať, že zvyk je železná košeľa a keby bol on zo Slovenska tak by mal so sebou ešte aj zváračku, aby mohol tu reťaz k niečomu privariť. Potom sme prešli "pešiu zónu", ktorá bola identická s hlavnou cestou cez Nydri. Bola to vlastne ulica plná obchodíkov so suvenírami, medzi ktorými chodilo množstvo ľudí a samozrejme áut. V jednom takomto suvenírárstve som si kúpil mapu Levkády, nech už neblúdime po spleti uzučkých ciest, ktorými bol ostrov popretkávaný. No a drahá mi ešte objavila klobúčik, ktorý mi vraj úžasne sluší, tak som si ho pre pokoj v rodine kúpil. Predtým než sme odišli na večeru, sme ešte priateľskému pekárovi spravili kšeft, lebo tým vôňam, pred jeho obchodom sa jednoducho nedalo odolať. Zavreli sme pečivo do kufrov a s vydráždenými chuťovými bunkami urputne hľadali reštiku. A skončili sme hneď v prvej ktorú sme stretli. Akonáhle som vypol motor, tak už pri nás stál nadbiehač a snažil sa zabodovať pozdravom "dobrý večer." Vedel totiž čítať špz-tky. Aj keď týchto nadbiehačov neznášam, tento bol iný, nevtieravý a radšej viedol zmysluplnú debatu v angličtine, akoby mal dookola opakovať tri frázy, nacvičené v každom jazyku. Nechali sme sa teda prehovoriť, a neurobili sme chybu. Ten človek sa nám stále venoval, vytvoril príjemnú atmosféru a navyše aj vynikajúco varili. Nakoniec sme ešte využili aj na obruse nakreslenú mapu ostrova, kde nám poukazoval všetky najznámejšie pláže, a aj Onasisov ostrov Skorpion, ležiaci malý kúsok od Levkády. Po príjemnej večeri nás nezaskočilo ani malé blúdenie cestou nazad, ktoré už ale neznamenalo problém. Aj napriek tme sme pred predným svetlom rozložili mapu, identifikovali našu polohu, určili nový smer a za chvíľu sme boli v kempe, kde sme pokračovali v príjemne začatom večere. Na stole sa objavilo Ouzo a v kombinácii so sprajtom sa zdalo viac ako lahodné. Čo to si cucli aj kočky, a my sme s Peťom ukončili večer až potom, keď oznámil, že si musí odskočiť, len sa už zabudol vrátiť.

Dnes som zasa vstával posledný. Aďa s Peťom jednoducho dlho spať nevedia a Renče zrejme lahodná kombinácia ouza a sprajtu neurobila dobre a vraj už včasného rána "vyvolávala" vzdialených príbuzných z Ameriky. Ale iba vytáčala, vytáčala, a na druhom konci to nikto nebral. Aďa bola už znova na odchode na pláž, Renči sa nechcelo nikde, Peťo ako vzorný manžel zostal tiež na chatke, a keďže sa mne nechcelo, na pláž, a zostať v chatke už vôbec nie, rozhodol som sa pozrieť si niektoré miesta nafotené na mape, naživo, a pritom využiť all roadové vlastnosti Varadera. Za cieľ som si stanovil maják na južnom cípe ostrova. Mapa k nemu znázorňovala len cestu carriage way, čo je ešte nižšie "hodnosť", ako nonaspfalt road. Takže som vyrazil. Už cesta do Vasiliky bola fantastická, pretože po dvoch týždňoch som sedel na nenabalenej motorke navyše sólo. Úplne ľahko som našiel spomínanú cestičku, a začal sa učiť ako jazdiť na štrkovej ceste plnej výmoľov.

Za dva, štyridsať bol problém, tlmiče nejako dosť klepali a celé sa to strašne triaslo. Potom som si spomenul na zábery z Dakaru. Skúsil som sa postaviť do stúpačiek a pridať. To bola paráda, za tri, pod plynom, v stúpačkách to nemalo chybu, teda do prvej zákruty. Ona mi totiž tá motorka, keď som bol v stúpačkách až príliš dobre držala smer a ja vlastne doteraz neviem, ako som to dokázal, že som si nerozbil hubu. No pomaly sme si na nový štýl s Varaderom zvykli a hneď nás prekvapila nová skutočnosť, cesta jednoducho skončila, a do cieľa bolo ešte poriadne ďaleko. Takže sme zas raz boli bohatší o jednu skúsenosť, že v Grécku neplatí, čo je na mape, je aj v skutočnosti. Najhoršie na tom bolo, že to bola jediná cesta k majáku z našej strany ostrova, a to, že nebola znamenalo sa vrátiť a spraviť asi 50km dlhú obchádzku. Fotky toho majáka, ale boli krásne a navyše obchádzková trasa viedla popri najkrajšej pláži ostrova, takže som vyrazil. Štrk znova vystriedal asfalt, ale aj tak som si užíval, odľahčená motorka ťahala ako s turbom, navyše pred majákom ma čakalo ďalšie prekvapenie. Podľa mapy s tej strany malo k majáku viesť asi 10km šotoliny, ale realita bola taká, že tam bol položený úplne nový asfalt s vynikajúcim povrchom a s fantastickými zákrutami. Za celý úsek som stretol len jedno jediné auto a prežíval svoj motorkársky orgazmus. Razantná jazda, dvojka striedala trojku, prudké brzdenia s vlnením zadného kolesa v šmyku, rozjazdy odlepujúce predok a v zákrutách stúpačky na zemi, no môže byť pre motorkára niečo krajšie. Moju rastúcu hladinu adrenalínu, krotil len pocit vzdialenosti domova a myšlienka prípadného pádu, ktorý by moje rodinné hospodárstvo zasiahol ako hospodárska kríza. Posledné asi tri kilometre boli šotolinové. Dorazil som k majáku a ako som si tak šteloval motorku, aby som mal v zábere celý ten nádherný kúsok sveta aj s mojím miláčikom, vzduchom zaznelo írečité "kurva, máriu, boha jeho!" a ja som hneď vedel, že sú tu "naši". No, mierne som sa sekol, boli to moraváci, ktorí prežívali ľútosť nad puzdrom foťáku, ktoré skončilo svoju púť pod sedemdesiat metrovým bralom, kam spadlo. Toto bralo podľa sprievodcu v minulosti ale bolo, obľúbeným miestom skokov ohrdnutých milencov, ktorí tu ukončovali svoj biedny nenaplnený život. Miesto to bolo, ale neskutočne krásne, taký ukážkový kraj sveta. Len úzky pás pevniny na konci s bralom končiacim vo vode a na vrchu s majákom, tak som si to presne ako malý predstavoval, keď sa hovorilo o kraji sveta. Riadne som to všetko pofotil, aby som mal pri mojom fotografickom umení aspoň zo dve fotky pekné, a vydal sa na pláž Portokatsiki, ktorá je snáď na všetkých fotkách z Levkády. Cesta k nej je úplne príšerná. Úzka, dve autá sa majú problém vyhnúť, lebo z jednej strany skala a z druhej zvodidlo, a navyše každý má plné ruky práce vyhýbať sa jamám, ktoré by s najväčšou pravdepodobnosťou boli pre nápravu posledné. Dorazil som až na parkovisko ale pláž som stále nevidel. Vidieť je ju totiž až z úplného kraja parkoviska, kde kolmo k vode padá asi šesťdesiat metrov hlboké bralo, pod ktorým je rozprávková pláž. Je až neuveriteľné akou silou, ale s akým vkusom príroda zasekla túto pláž do pevniny. To sa nedá opísať to treba jednoducho vidieť. Malým handicapom bolo ale, že na pláži bolo napriek neskorému letu stále veľa ľudí. Dokonca som tu stretol aj germánov s predvčera, ktorí nakoniec správny smer predsa len našli.

Plný zážitkov som sa vrátil a rovno s motorkou išiel na pláž. Môžeme mať predsa spolu fotku aj pri vode. To som ale netušil, že ma v ten deň čaká ešte jedna prírodná atrakcia. Chvíľu po mne sa na pláž, z asi 50m vzdialenej recepcie, dohrkalo toledo. Bolo ale zvláštne naklonené na jednu stranu. Príčina však bola jasná. Viezla sa v ňom pani domáca. Vystúpila, tlmiče pokojne zafuneli a narovnali sa do pôvodnej polohy. Myslel som si, čo tu tá hora tuku chce, ani vo sne by ma nenapadlo, čo bude nasledovať. Rozprestrela si deku a predo mnou sa zjavil moby dick v bikinách, ale vidieť bolo vlastne len vrchný diel lebo jej tangá sa na povrch nepredrali. Ladným pohybom si rozpustila vlasy a behom, ktorý rozvlnil nielen každú faldu jej tela, ale aj široké okolie slabým zemetrasením, vošla do vody. Pár ktorý sa kúpal pri vode s deťmi, radšej okamžite hnal svoje ratolesti z vody, aby ich vlnobitie spôsobené skokom tejto modelky do vody neutopilo. Ďalej sme všetci sledovali predstavenie, tej masy sadla pohybujúcej sa vo vode všetkými možnými smermi a diskutovali o tom ešte aj na prehliadke hlavného mesta Levkády. Levkáda, na ktorú sme sa večer vybrali. Vchod do pevnosti strážiacej jediný prístup na ostrov sme nenašli aj keď sme sa snažili, tak sme prešli len pešiu zónu, ktorá ale nebola ničím zvláštna, akurát nejakým orechom, ktorý samozrejme upútal Aďu, a čo nasledovalo viete. Ešte aj celu návštevu supermarketu sa neustále opakovalo "šak si mi to sľúbil!". Radšej som sa rafinovane snažil odviesť pozornosť, čo sa mi podarilo vďaka Adinmu obľúbenému ovociu, melónu, ktorý som jej kúpil, že to ale nebolo na dlho asi hovoriť nemusím. Cestou nazad sme ešte vymákli nádhernú tavernu s výhľadom na nejaký pristav, ktorý osvetlený v tme vyzeral ozaj pekne, a vytváral príjemnú atmosféru k večeri. V kempe už po včerajšej noci nikto nechcel Ouzo, tak sme si nakoniec dali po pive pričom sme znova a znova preberali plavecké výkony pani domácej.

Posledné ráno sme sa rozhodli stráviť celý deň pri mori, keďže to už bola pre tento rok posledná možnosť. Na pláži sme vydržali až celkom do večera. Bolo kľudné more a tak sme využili mostíky na skákanie, ktoré nás zbavili aj poslednej štipky zdravého rozumu. V snahe predviesť čo najkrkolomnejší skok, som došiel až tak ďaleko, že som sa s asi 2 metrovej výšky, aj keď omylom a za krásneho plesknutia o hladinu, skočil na chrbát. Pekne presne celou plochou. Chladná voda bola momentálne vriaca a ten chrbát mi aj ako obarený vyzeral. Za skok som síce dostal od odbornej poroty desinu, ale opakovanie som radšej zdvorilo odmietol, lebo so svojím chrbtom mám aj iné plány. Zvyšok dňa som už len presedel na pláži, s nohami vo vode a rozmýšľal o relativite času, ktorý sa mi v robote vlečie, a na dovolenke letí rýchlosťou Hayabusi. Na poslednú večeru sme sa vybrali do neďalekého Vasiliky. Na pobrežnej kolonáde sme preliezli všetky obchody, ktoré tam boli a nakúpili darčeky rodine a príbuzným. Večeru sme nakoniec ale absolvovali, až na chatkách, lebo bolo treba zlikvidovať zásoby nech ich neťaháme zajtra so sebou. Vrátili sme sa včas, aby sme mohli vyrovnať kemp a skoro ráno odísť. Pri platení sa pani, moby dick, domáca ešte stále nenormálne bavila, na mojom malom prešľape s kľúčmi, ale aj na nás keď sme jej povedali, že do Iguomenitsi chceme prísť za dve hodiny, a odporučila nám radšej rátať tri, keď chceme ísť rýchlo. To nás ale moc nepotešilo, pretože to znamenalo odchod o piatej ráno, lebo loď odchádzala o desiatej a v cestovnom poriadku sa odporúča byť v prístave dve hodiny pred odchodom. Na chatkách sme už len balili. Ale tentoraz to neboli žiadne preteky. Veci museli byť nabalené tak, aby sme sa ľahko dostali k spacákom, jedlu, hygienickým potrebám, pretože nasledujúce dva dni už nebude možnosť rozbaľovať a hrabať sa vo veciach. prvý deň budú zavreté na lodi a druhý by sme totiž radi dorazili až domov. Takže miesto rýchlosti každý radšej rozmýšľa o rozdelení vecí, a aj o vyvážení motorky, je to taká malá maturita motorkára. Vďaka tomu aj keď nás na druhý deň čaká vstávanie a cesta, išli sme spať až po polnoci.

Tak toto ráno je kruté. Tma ako v najhlbšej noci, na hodinách svieti 04:35 po štyroch hodinách spánku, stihnem akurát absolvovať rannú hygienu, zjesť raňajky, navliecť sa do kombinézy, a o piatej už sedíme na motorkách. Stále je tma ako v rohu, takže naša rýchlosť je značne nízka, vďaka slabým svetlám XJ-čka a samozrejme náročnej ceste plnej zákrut. V Preveze nám, ako na potvoru, ušiel trajekt tesne pred nosom a ďalší pôjde až za pol hodinu, čo bolo o siedmej, a to nás ešte čakalo skoro 150 kilometrov do cieľa. Chvalabohu už pred pol osmou sme na druhej strane a našej ceste do Igumentsi už okrem rýchlostných limitov nič nebráni. Tentoraz aj Peťo žmýka XJ do maxima a naša cestovná rýchlosť sa šplhá až na 160km/h. Lodný lístok na dnešný deň je väčšia motivácia, ako strach s pokuty. Nakoniec aj policajti, ktorí nám zavadzali v ceste to asi vedeli, lebo hneď ako sme ich dobehli a zabrzdili poctivo na 90-tku, tak nám hodili smerovku, uhli sa doprava a my sme mali voľnú cestu, dokonca aj s policajným odobrením. Miesto dve hodiny pred odchodom nakoniec dorážame okolo štvrť na desať, necelú tri štvrte hodinku pred odplávaním. V prístave je ale maximálny kľud. Pokúšame sa nalodiť, ale z nájazdu na trajekt nás vrátili, že k lístku si máme v búdke pred prístavom zadovážiť board card. To by sme aj veľmi radi urobili, keby v búdke sedel niekto, kto by to vybavil. A že by búdka bola samoobslužná sa nám nezdalo. Po desiatich minútach čakania, dramaticky priblížili čas vyplávania, znova skúšame osloviť službu v prístave, a spýtať sa na board card. Odpoveď je však rovnaká, až na našu námietku, že búdka je už desať minút prázdna, nám sľúbili že tam niekoho pošlú. No ale mysleli tým asi niekoho, až k zajtrajšej lodi alebo čo. Nakoniec sa dozvedáme, znova od služby v prístave, že keď tam nikto nieje, tak prečo si to nevybavíme na centrále firmy, ktorá je len niečo vyše kilometra od prístavu? Kľud s ktorým nám to ten chlap hovoril, som ale ja neprežíval. Do odchodu bolo už menej ako polhodina a my sme stále bez kariet na nalodenie. Rozhodnutie muselo padnúť rýchlo a aj padlo s Peťom sme od báb zobrali pasy s lístkami a na Varadere išli vybaviť, čo treba. Chvalabohu centrálu sme našli hneď a behom pätnástich minút sme boli nazad aj s palubnými kartami. V momente, keď Peťo zosadal, si u mňa neskutočne šplhol. Jeho veta "človeče veď tu vzadu sa sedí lepšie ako vpredu na XJ-čku" mi spôsobila neskutočné potešenie. Čo ma ale dostalo späť k nervom bola milá pani diskutujúca s colníkom odkedy sme prišli, ktorá si len tak, akoby nič, skočila do inkriminovanej búdky zobrať sveter a zavrieť. To že sa tam už polhodinu motá množstvo ľudí, ktorý teraz urputne uvažujú o jej ukameňovaní, ju zjavne trápilo asi tak, ako Somálca vesmírne lety. Ale aj keď to bolo na poslednú chvíľu, predsa sme to stihli. Už v garážach bolo cítiť, že loď bude podstatne plnšia, ako pred 14-timi dňami. V podpalubí bolo množstvo motoriek z drvivej väčšiny nemeckých BMW, ktoré pokope, silno pripomínali zhluk nepodarených záverečných designových prác. Na palube to zas pripomínalo germánsky beer fest, samý Nemec s pivom v ruke. Dobré miesta už boli obsadené, lebo loď vyplávala z Patry už minulý deň. Tak sme zabrali čo prišlo. Bolo to síce pod strechou, ale pri motoroch. Znova si ordinujeme kinedril, nie kvôli obave z cesty, ale preto že sa po ňom výborne spí. Vyplávanie bola tak trocha atrakcia, vedľa nás totiž kotvil trajekt spoločnosti MION lines, a silno to pripomínalo atmosféru na križovatke tesne pred naskočením zelenej. Motory obidvoch lodí už speňovali vodu naokolo a presne o desiatej to prišlo. Spoločný štart, ale po chvíli sa predierame do vedenia a zrazu sme podstatne zvýšili rýchlosť, teda zdalo sa nám to tak, až kým sme nepochopili, že náš rival začal cúvať, lebo nemohol vytiahnuť kotvu. Chvíľu sme ešte sledovali manévre toho kolosu okolo jednej reťaze spustenej do vody kým sa mu nepodarilo vyslobodiť. S náskokom ktorý sme si vytvorili, potom išiel za nami až kým sa neodklonil smerom na južné Taliansko. S nami už začal lomcovať kinedril, tak sme za riadneho hluku od motorov išli spať. Ten nakoniec vôbec nebol problém, bol monotónny, takže nerušil, a prehlušil všetko ostatné, a my sme zostali oslobodený od bujarých prejavou nemeckej zábavy. Jediné od čoho nás neuchránil bolo škriekanie malého arabského haranta, vo výškových hladinách blížiacich sa k ultrazvuku, ktorý si takto vynucoval všetko čo ho práve napadlo. Bol to evidentne tatov obľúbenec, lebo všetko mu bolo splnené, pokiaľ zvyšok rodiny len okolo neho a tata obskakoval. Keď už nás ale zobudil, bolo poobede a treba byť trošku aj hore, čo by sme potom robili v noci. Byť ale hore znamenalo nutnosť jesť, a na lodi to žiaľ má ďaleko od cenovej pohody v Gréckom vnútrozemí. Tretinkové pivo bolo približne za 80sk, malý giros vyšiel dokonca na 250sk, čo bolo o 200sk viac ako v Kalamate a navyše ten bol vynikajúci kurací, kdežto ten lodný bol zmesou biedneho presoleného mäsa a masť z neho tiekla, ako voda zo starej práčky. Nakoniec sme ale objavili, syrové koláče, dostatočne sýte a stráviteľné. Za zvyšok peňazí sme nakúpili, sprajty a pivo aby sme dodržali vyvážený príjem tekutín. Hneď sme si po jednom dali, dokonca aj kočky, aby sme ten giros nejako neutralizovali, lebo to hrozilo prieserom, do slova a do písmena. Na lodi bola až do večera strašná nuda, nebolo čo objavovať, bola to taká istá loď ako na ceste do Grécka, akurát iného mena. Preto hneď ako sa zvečerilo, okolo deviatej po uzavretí bufetu na vyhliadkovej palube, na ktorej sme sa rozhodli spať, si baby naordinovali ďalší kinedril. Neviem či to už nepreháňali, my s Peťom sme zvolili konvenčnejšiu metódu. Po dve malé pivká, nasúkali sme sa do spacákov a zaujali na lavičkách polohy houmelesákov. Palubu sme si aj napriek zime vybrali radšej, ako koberce na chodbách, lebo sme nemali chuť byť stále preskakovaný a navyše vzduch vo vnútri lode bol, no povedzme nedobrí.

Posledné ráno na cestách sa budíme chvíľu pred Terstom, počasie tu už bolo výrazne chladnejšie, takže po rannej hygiene si obliekame hneď kombinézy. Na Raňajky sa nám podarilo ušetriť s tých včerajších syrových koláčov, ktoré ale studené už nemali veľa spoločného s pojmom chutné jedlo. Peňazí sme už ale nemali ani na bublinky do minerálky, takže museli stačiť. Chvíľu na to sme sa pobalili a čakali kým loď nedorazí do prístavu. Peťo aj keď mu to zjavne vadilo odložil holenie, na ktoré ráno zabudol. Ale že mu to teda riadne vŕtalo hlavou sme pochopili až za chvíľu. Na obzore sa zjavil prístav a my sme sa vybrali k motorkám zadnou časťou, aby sme sa vyhli návalu na recepcii. Dvere vedúce na palubu s motorkami boli ešte zavreté, ale čakali sme spolu s kopou iných, že ich už, už otvoria. Lenže práve v takomto momente Peťo prehral súboj sám so sebou a rozhodol sa ísť oholiť. Pred vyjaveným pohľadom troch párov vybulených očí si s anglickým kľudom začal z hĺbky tašky vyťahovať holenie. Odišiel a nás tam nechal s taškami, ktoré by boli bývali ušľapané hneď v prvých sekundách otvorenia dverí do garáží. No, ale nestalo sa. Peťo sa s prehľadom vrátil, loď bola zakotvená, ale stále nás nechceli pustiť von. Po hodnej dobe sa rozhodujeme, prejsť na recepciu. Tu sme našli tiež len plno ľudí tlačiacich sa v malom priestore, vo vydýchanom vzduchu, ktorého kvalitu vylepšovali, niekoľký ohľaduplní fajčiari. Ostali sme už tu, čo sa ukázalo ako vhodné, lebo nakoniec kvôli udalostiam z 11.9. cesta z lode viedla len tadeto za asistencie karabierov, ktorý pohľadom preverovali cestujúcich a tých arabsko vyzerajúcich aj riadne prevetrávali. Motorky išli z lode ako prvé, tak sme len rýchlo nahádzali bágle, zobrali prilby do rúk a rolovali po železnej rampe znova na pevnú zem. V prístave bolo znova plno karabinierov. Jednému z nich sa nepáčili naše prilby v rukách, ale vysvetlil som mu, že sa aj tak ideme ešte priobliecť a na tých dvesto metrov z lode na parkovisko, snáď nieje až taký problém. Takže po šestnástich dňoch stojíme znova v prístave s kadiaľ sme odchádzali. Bolo osem hodín ráno a celkom zima. Nebola tu ani spomienka na neznesiteľné teplo, ktoré nás vyprevádzalo do Grécka. Teraz nás ale čakal presun domov. Preto sme pripevnili riadne tašky, obliekli si čo sa obliecť dalo a vydali sa na dnešný diaľničný maratón. Hneď ako sme opustili Taliansko, tak na prvej Slovinskej pumpe sme zobrali, kvôli lepšej cene benzín. Tešíme sa, že tu už budú fungovať bankomaty, a karty. Aj fungovali, ale moja zázračná karta je znova ignorovaná, vyzerám ako maximálny pako, čo sa snaží platiť prešlou kreditkou. Po každom pokuse zaplatiť sa vráti odpoveď no credit. To už ma vážne šľaktriafalo, ale nezostalo mi nič iné, len poprosiť Renču, aby to zatiahla za mňa. Náladu som mal znova pod psa. Na chvíľočku my ju vylepšila prilba, stará ošúchaná Uvexa s dvojitým sklom, ktoré v ranných hmlách zachovalo absolútne čistý výhľad, zakiaľ Peťo bojoval s neustále sa rosiacim štítom, vďaka čomu sme sa po diaľnici vliekli sedemdesiatkou. No ale aby moja radosť z prilby nebola nevhodne veľká, na odpočívadle ju ukladám na sedadlo, presne tak ako už viac ako rok vyčítam manželke, že sa to robiť nemá, lebo môže padnúť. No ale čo, drgol som do motorky manželkina prilba na späťáku sa len zakývala a ostala visieť, zatiaľ čo moja elegantne preletela cez bočné brašne, spadla na zem a môj skvelý štít sa odtrhol. Manželkin škodoradostný komentár vynechám, ale teraz ma ešte len začala prepadávať zlá nálada pri pomyslení na šesťsto kilometrov bez štítu, ktoré by moje oči určite premenili na oči ryžožrútov, a tie by mi vôbec nepasovali. Úchyt bol ale zlomený a opravy pomocou všetkých možných blbostí nájdených na parkovisku, neviedli nikam. Už sme pomaly rezignovali a ja som sa zmieroval s mojím novým výzorom, keď ma napadla spásonosná myšlienka. Vytiahol som z báglu gurtňu, ktorú som mal so sebou na uchytenie motorky na lodi, priložil štít k prilbe a pod vrchným rámikom stiahol dohromady. Oprava bola hotová, len mala jeden maličký háčik, nedal sa otvoriť štít, čo by nebol až taký problém, keby som nenosil okuliare, ktoré potrebujem do prilby dostať. Bez okuliarov totiž neprečítam ani ŠPZ-tku auta idúceho predo mnou. Keď, ale išlo prilbu spraviť na zemi, prečo by to nešlo na hlave, že? Znova sme ju rozobrali a poskladali mne na hlave, na prilbe mi pribudla červená čelenka, ktorá vďaka bohu uchránila moje oči. Ďalej cesta ubiehala rýchlo, hmly sa rozplynuli a my sme celé Rakúsko mastili 130-tkou, zastávky sme robili kratučké, lebo aj tak som nemohol dať prilbu dole, a chceli sme byť čo najskôr doma. Keď sme prešli cez Viedeň tak ma neustále prepadávali myšlienky o trapase na colnici, keď si budem musieť rozbaliť prilbu. Ale nestalo sa colníkov sme nezaujímali a bez problému vstúpili na rodnú hrudu, premotali sa Bratislavou a blízkosť domova nám otočila plynom, takže až po Zeleneč sme to smažili 160. Dokonca aj Peťo vytlačil po druhý raz na dovolenke túto rýchlosť s malého, ale spoľahlivého XJ-čka, čím porušil svoju zásadu o dodržiavaní rýchlosti tento rok dva krát viac ako minulý. V Zelenči som si konečne po niekoľkých hodinách rozbalil prilbu, posedeli, zhodnotili cestu v skratke, rozlúčili a každý sa vydal svojím smerom. Domov sme dorazili už okolo piatej, zahlásili príchod u našich aj u svokrovcov a najkratšou cestou zamierili navštíviť našu vlastnú kúpeľňu a posteľ.

Na cestách sme strávili 17 dní a najazdili viac ako 4000 km. Po gréckych cestách, ktoré sú poväčšine plné zákrut a ma rozdiel od našich nie sú preplnené premávkou, na druhej strane však kvalita asfaltu, vyhovuje viac cestnému enduru, ale vydať sa sem dá bez problému aj so superšportom. Kempy sú na veľmi slušnej úrovni v cenách od 3000 do 5000 drachiem za noc pre dve osoby vrátane stanu a motorky, ak by ste chceli bungalov, treba rátať s dvojnásobnou sumou. Strava v reštauráciách vyjde od 4000 do 6000 drachiem za dve kompletné menu aj s nápojmi, ceny potravín sú len mierne vyššie ako u nás, čo platí aj o benzíne. Tieto ceny boli aktuálne v septembri 2001 a v strede sezóny treba počítať s vyššími. Celkovo je Grécko krajina plná nádherných ciest, pláží, hôr a samozrejme historických pamiatok a je len na Vás, čo z toho si pri ceste tam vyberiete....